Choď na obsah Choď na menu
 


Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike

 

zdroj: http://www.diamantovabana.sk,  http://bohemia.htmlplanet.com,   http://www.necenzurovane.sk/diamantovaban

 

1,časť

Keď sa pán Jozef Petrov pred 39-rokmi rozhodol, že zo zahraničného zájazdu sa nevráti do socialistického Československa, vtedy zaručene netušil, ako sa bude odvíjať ďalší osud vtedy len 19-ročného mladíka, ktorý sa postupne svojou vlastnou pracovitosťou a tvrdou vôľou dokázal vypracovať na špičkového drahokamového experta. Presadiť sa, a byť uznávaný v tejto najtvrdšej profesii bez akejkoľvek podpory, dokonca, ako sám tvrdí, „že bol jeden z mála nežidov v tejto internacionálnej drahokamovej branži“, len dokazuje jeho vytrvalosť a schopnosti.

         Keď vo februári 1997 Luxemburské národné múzeum usporiadalo výstavu drahokamov, tak pána Petrova, vtedy už ako svetového špecialistu v tejto branži, oficiálne pozvali, aby návštevníkom vysvetľoval, ako napríklad môžu rozpoznať pravé drahokamy od falošných. Jeho osobe, dokonca s jeho fotografiou, priamo pri prednáške, venovali obsiahly článok francúzske noviny Le Républicain Lorrain z 9. februára 1997, či luxemburské noviny Luxemburger Wort z 7. februára 1997. Keďže patrí medzi zakladateľov novej technológie špeciálneho brúsenia drahokamov, dostáva aj ponuku od Smithsonian Institution, aby bol tri mesiace ich hosťom, či ponuku od časopisu JQ MAGAZINE. A takto by som mohol pokračovať. Čitateľom musí byť jasné, že pán Petrov nie je žiadny podvodník či hochštapler. Nie je ani žiadny parazit, darmožráč a tupohlavec, ako drvivá väčšina členov  ponovembrových vlád a parlamentov. Preto tento úvod, ktorý je pre ďalšie pokračovanie príbehu mimoriadne dôležitý.

Ako sa Jozef Petrov stretol s Ivanom Miklošom

         Niekedy v septembri či októbri 1990 sa pán Petrov s dvojčlennou delegáciou cez istú osobu stretol na Úrade vlády SR s Ivanom Miklošom a jeho kolegom Štefanom Veselovským, kde im ponúkol investovať (kúpiť) siedmu najväčšiu diamantovú baňu na svete Kimberley West v JAR. Ivan Mikloš pri tomto stretnutí dostal príslušnú dokumentáciu a projekty. Po ich preštudovaní pána Petrova a dvoch členov delegácie osobne poslal do Martimexu v Martine a Geologického prieskumu do Spišskej Novej Vsi. S vtedajším riaditeľom tohto druhého podniku Jánom Kobichom bol Ivan Mikloš vo veľmi blízkom vzťahu. O niekoľko mesiacov prišli do JAR štyria experti z Martimexu Martin a Geologického prieskumu zo Spišskej Novej Vsi. Pobudli tam desať dní, a všetky náklady im platil pán Petrov. Letenky, ubytovanie v hoteli, stravovanie a ďalšie výlohy s tým spojené. Dokonca dostali všetky originálne účty, ktoré im boli Slovenskou republikou opätovne preplatené, pričom ale pán Petrov si urobil kópie všetkých týchto účtov. Jednalo sa o Jána Ďurecha z Martina, ktorý je vo zväzkoch ŠtB v Ústave pamäti národa evidovaný ako KTS, reg. č. 11589, krycie meno TURČAN, Miroslava Štrbu z Martina, ktorý je vo zväzkoch ŠtB v Ústave pamäti národa evidovaný ako KTS a agent, reg. č. 10080, krycie meno MARTIN, Eduarda Jablonského zo Žiliny a Jána Kobicha zo Spišskej Novej Vsi. Ich komplicom pri neskoršom podvode a okradnutí pána Petrova bol Ján Mikuláš z Martina, ktorý je vo zväzkoch ŠtB v Ústave pamäti národa evidovaný ako KTS, reg. č. 12982, krycie meno BELO a František Dlhopolček, toho času pracovník Ministerstva zahraničných vecí SR. Ich adresy a dátumy narodenia zatiaľ neuvádzam.

         Po odlete týchto štyroch slovenských expertov z JAR sa Ján Kobich začal tajne stretávať s Ivanom Miklošom, o čom pána Petrova niekoľkokrát informoval Eduard Jablonský. Aby som upresnil, tak Ján Kobich sa s ním tajne stretával v Bratislave. O nejaký čas pán Petrov dostal list podpísaný Miklošom a Kobichom, že na projekt a odkúpenie bane nemajú peniaze, že mu prajú pevné nervy, a zároveň mu oznamujú, že už nemôžu byť s ním v kontakte.

Privlastnili si projekt pána Petrova, získali pôžičku, za ktorú kúpili baňu

         Napriek tomu vo februári 1991 títo experti z Martimexu a Geologického prieskumu prišli opätovne do JAR ohľadom projektu pána Petrova, kde Ján Ďurech, Miroslav Štrba a Eduard Jablonský s ním podpisujú zmluvu v prítomnosti jeho advokáta, čo môžem doložiť fotografickým dokumentom, kde pán Petrov má štatút reprezentanta a agenta pre Martimex s tým, že keď sa baňa predá, dostane 10%. To ale ešte netušil, že sa pripravuje podvod voči jeho osobe. S jeho prisvojeným projektom, v snahe okradnúť ho o jeho podiel, z pôžičiek od Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, takto SLOVENSKÁ VLÁDA cez štyroch nastrčených Nemcov diamantovú baňu oficiálne kúpila, a títo zaplatili prvých desať miliónov dolárov. Bolo by žiadúce, keby sa k týmto desiatim miliónom dolárov vyjadril aj bývalý exprezident Michal Kováč, ktorý do 18. mája 1991 pôsobil ako minister financií SR. Pomocou detektívnych a spravodajských šetrení sa zistilo, že týchto „Nemcov“, ktorí v skutočnosti robili „stenu“, sprevádzali tri ženy. Dve z nich   spolupracovali s bývalou ŠtB, ktoré aj túto kúpnu zmluvu podpísali, spolu s treťou ženou zastupujúcu slovenskú stranu. Týchto tzv. nemeckých kupcov zaistila jedna zo žien spolupracujúcich s bývalou ŠtB JUDr. Ivana Č. z Prahy. Jedná sa o mimoriadne chytrú a nebezpečnú ženu, ktorá aj napriek tomu, že vekom sa blíži k päťdesiatke, stále je ešte atraktívna. Perfektne ovláda angličtinu, nemčinu a francúzštinu. Dokonca, keď pracovala pre český konzulát v Bonne, neváhala najať bodygarda, ktorý pracoval na dotyčnom konzuláte, a ten mal pána Petrova v Luxembursku fyzicky zlikvidovať pomocou pištole s tlmičom. Paradoxom je taktiež to, že šéf týchto „Nemcov“, najatých JUDr. Ivanou Č. ako fingovaných kupcov pre slovenskú stranu, ktorá ju o to požiadala, v tom čase neovládal angličtinu.

         Nebudem tu teraz rozoberať všetky snahy pána Petrova za posledných sedemnásť rokov, kde sa snaží domôcť pravdy a spravodlivosti. O tom niekedy inokedy. Keďže poškodený a okradnutý Slovenskou republikou je špičkovým svetovým odborníkom na diamanty, čo som už v úvode názorne zdokumentoval, opäť sa vrátim k odborným veciam a argumentom.

         V máji 2008 pán Petrov poslal z Ameriky cez internet stovkám Slovákov žijúcich doma a v zahraničí, ako aj cez poštu a fax otvorený list, súčasťou ktorého bolo aj 25 stránok príloh. Z najzávažnejších pasáží, ktoré som gramaticky upravil, vyberám:

         Chcem Vás upozorniť a dať Vám na vedomie, že Vy, slovenský národ, vlastníte už od júla 1991 v JAR siedmu najväčšiu diamantovú baňu sveta (ja osobne vlastním o tomto doklady a dôkazy). Táto diamantová baňa patrí slovenskému národu a nie malej hŕstke v tejto záležitosti zapletených kriminálnych korupčných slovenských štátnych činiteľov a  politických činiteľov. Spýtajte sa Vášho premiéra Roberta Fica, kde sú tie milióny a milióny dolárov, získané finančné podiely vyťažené z tej bane počas posledných 17-tich rokov od júla 1991? Vo Švajčiarsku???,  na tom istom bankovom konte tunelovaním Braniska???, alebo, kde zmizli tie vyťažené diamantové milióny a milióny dolárov z tej diamantovej bane??? Preto si SDKÚ-DS (Slovenský Demokraticko Komunistický Útvar-Demoralizovaných Slovákov), alebo KDH (Komunistické Demoralizované Hnutie) tak napchávali privátne vrecká pri tom tunelovaní Braniska???

         Len pre Vaše lepšie porozumenie a následné vysvetlenie. Tá diamantová baňa na základe toho prospektu a dokumentov ktoré vlastním, mala produkovať za 100 ton rozdrveného kimberlitu, čo je vulkanická uschnutá láva, sa dalo vyťažiť 29,78 ct. S dobrými mašinami sa tam malo dať vyťažiť 6 000 ton za deň, čo znamená x 30 ct, čo je 1 800 ct diamantov za deň x 25 dní do mesiaca – to je 45 000 ct za mesiac, a z toho malo byť 70% Gem kvality, čo je 31 500 ct plus 30% Industriel kvality, čo znamená 13 500 ct a počítané v tom čase (rok 1991) veľmi lacno počítaná priemerná veľkoobchodná banská cena za surové diamanty, tak prídete k záveru:
31 500 ct mesačnej dobrej kvality x 300 dolárov za ct sa rovná: 9 450 000 za mesiac
13 500 ct mesačnej indust. kvality x 40 dolárov za ct sa rovná 540 000 za mesiac
45 000 ct mesačnej produkcie – hrubý zárobok 9. 990 000 dolárov za mesiac. Keď toto vynásobíme dvanástimi mesiacmi, tak hrubý zárobok za jeden rok nám vyjde na
119 880 000 dolárov. No a keď toto vynásobíme x 17 rokov, nie je to fantastická suma. A ZA 17 ROKOV TIE DIAMANTY ZDRAŽELI VIAC AKO DESAŤNÁSOBNE!!! Pričom tie chudobné černošské výplaty v tých Juhoafrických zlatých a diamantových baniach nestúpli ani o 5x, teda, kde sa podeli tie vyťažené milióny?!

         Milý slovenský národ, nemáte náhodou nárok v tej Vašej demokracii  spýtať sa toho Vášho „bojovníka“ proti organizovanému zločinu Roberta Fica, ako plní ten svoj imidž? Čo za to dostal, aké peniaze, keď toto nechce vyšetrovať? Kde zmizlo a mizne každý rok minimálne 119 880 000 dolárov od roku 1991 až dodnes, pričom ešte nepočítam to desaťnásobné zdraženie surových diamantov z tej Juhoafrickej diamantovej bane Kimberley West, podľa starého mena Theron Mine? Keď už slovenskí vládni kriminálnici kúpili tú baňu z nakradnutých peňazí Vašej štátnej pokladne, za 40 miliónov dolárov, z peňazí ktoré patria slovenskému národu, tak kde je tá 17-ročná vyťažená produkcia a tie milióny a milióny dolárov? Prečo Robert Fico protežuje tých štátnych kriminálnikov? Prečo nevyšetruje už od môjho prvého a s rešpektom voči nemu písaného 13-stránkového listu z 13. septembra 2006? Kto je tzv. tichý podielnik či podielnici  tých ročných zmiznutých miliónov dolárov zisku z tej siedmej najväčšej diamantovej bane na svete, v niektorej banke  v Londýne alebo vo Švajčiarsku, a potichučky mu (im) už 17 rokov rastie bankové konto?

Slovo na záver

         Pán Petrov niekoľkokrát musel čeliť akciám vražedného – likvidačného komanda. Jeho písomné dokumenty vážiace 80 kg, nahrávky telefonických rozhovorov, filmové a fotografické dokumenty, čo postupne bude uverejňované, by mali poslúžiť aj k tomu, aby zločinecké a zlodejské zberby slovenskej národnosti z vysokej politiky a štátnych orgánov mu vrátili to, o čo ho okradli a naďalej okrádajú.

Vladimír Pavlík   

 

 

 

 2.časť

Prvú časť tohto dokumentu uverejneného na www.bohemia.htmlplanet.com dňa 20. 6. 2008 som ukončil týmito dvoma vetami: Pán Petrov niekoľkokrát musel čeliť akciám vražedného – likvidačného komanda. Jeho písomné dokumenty vážiace 80 kg, nahrávky telefonických rozhovorov, filmové a fotografické dokumenty, čo postupne bude uverejňované, by mali poslúžiť aj tomu, aby zločinecké a zlodejské zberby slovenskej národnosti z vysokej politiky a štátnych orgánov mu vrátili to, o čo ho okradli a naďalej okrádajú. A dnes tieto dve vety ešte doplňujem, že nielen jeho, ale aj slovenský národ.

Každá minca má dve strany

         Drvivú väčšinu osôb zainteresovaných v tejto kauze ani vo sne nenapadlo, že raz príde ten čas, aj keď až po sedemnástich rokoch, že toto otrasné zlodejstvo začne vychádzať na svetlo. Keď si položíme otázku, v čom spočíva doterajší cynizmus a arogancia slovenských politikov a štátnych orgánov ohľadom tohto zlodejstva, tak odpoveď je veľmi jednoduchá. Nikdy totiž nerátali s tým, že toto všetko sa raz dostane na internet, preberú to viaceré portály, že si to prečíta a bude čítať značný počet čitateľov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, keď viacerí z nich aj spoznajú konkrétnych aktérov v tejto kauze. No nielen to. Niektorí čitatelia majú aj dostatok informácií o nich samotných, čo pre nich znamená ďalšie ohrozenie. Osobitné poďakovanie patrí aj portálu www.prop.sk, ktorý túto prvú časť prebral a spojil to s diskusiou svojich čitateľov. Taktiež chcem upozorniť, že po skončení tejto kauzy budú na internete uverejnené aj viaceré závažné listinné originálne dokumenty, prípadne aj nahrané telefonické rozhovory a fotografie podvodníkov a zlodejov v tejto kauze.

         Dňa 10. júna 1994 posiela pán Petrov z Viedne 29 doporučených listov vo forme malých balíčkov. V každom z nich je kazetová páska s nahraným telefonickým rozhovorom z 20. mája 1992 medzi vtedajším generálnym konzulom v Pretórii Františkom Dlhopolčekom a vicekonzulom v Johanesburgu Jánom Ďurechom, o ktorých píšem aj v prvej časti. Súčasťou toho je aj obsiahle písomné vysvetlenie pre lepšiu orientáciu prijímateľov. Za týchto 29 zásielok platí na pošte 3 190 šilingov. Z médií to mimo iného dostávajú Nový čas, pod. č. 2781, Smena, pod. č. 2782, Národná obroda, pod. č. 2783, Práca, pod. č. 2789, Pravda, pod. č. 2794, Slobodný piatok, pod. č. 2797, Slovenský denník, pod. č. 2796, Slovenská republika, pod. č. 2790. Zo štátnych orgánov mimo iného Ministerstvo spravodlivosti SR, pod. č. 2800, slovenský prezident, pod. č. 2801, Ministerstvo hospodárstva SR, pod. č. 2803, Ministerstvo financií SR, pod. č. 2802, Ministerstvo zahraničných vecí SR, pod. č. 2795, Slovenské veľvyslanectvo v Prahe, pod. č. 2780. ZÁSIELKU DOSTÁVA AJ VTEDAJŠÍ PRIMÁTOR MESTA ŽILINA JÁN SLOTA, pod. č. 2786. Niekedy si podrobnejšie zrekapitulujeme, ako sa tento súhrn tzv. Slováka a škodiaceho protislovenského hraboša zachoval, keď sa dozvedel o tomto podvode a zbojstve. V tomto rozhovore dotyční páni rekapitulovali ako sa im podarilo pána Petrova podviesť, oklamať a okradnúť. No nielen to. Radili sa, ako ho treba zničiť a zbaviť sa neželaného svedka. Hlavne František Dlhopolček bol veľmi sebavedomý, lebo, podľa neho, politici zariadia, aby všetko bolo bez následkov, že im sa nič nemôže stať.

         Keďže pán Petrov a s ním spolupracujúci odborníci na takéto záležitosti počítali s tým, že vtedajšia SIS bude mať snahu ho zlikvidovať, ako odosielateľ dotyčných 29-tich kaziet uviedol adresu jedného svojho známeho vo Viedni, ktorá bola potom nepretržite monitorovaná a podozrivé okolnosti boli natáčané. Za niekoľko dní po odoslaní kaziet na Slovensko, sa okolo adresy odosielateľa, ktorú udal pán Petrov, začali pohybovať neznáme osoby. Po ich nafilmovaní a vyhodnotení sa zistilo, že sa jedná o likvidačné komando Slovenskej informačnej služby. Len tak mimochodom, jeden z diskutujúcich na www.prop.sk ohľadom prvej časti článku uviedol, že pokiaľ by bola pravda to, o čom píšem, tak pán Petrov by bol už dávno zlikvidovaný. Najnovšie, v dňoch 17-19. júna 2008, sa pred bydliskom jeho priateľa pohyboval a parkoval malý Opel striebornej farby BA 162 NC. Či sa jednalo o auto Slovenskej informačnej služby, či podobnej inštitúcie, alebo o zhodu náhod, či súkromnú akciu, ukáže čas.

Potvrdenie argumentov a pravdy pána Petrova z úvodnej časti článku

         Dňa 21. 11. 1990 posiela ekonomický námestník generálneho riaditeľa MARTIMEXU Ing. Ján PROKŠA Jozefovi Petrovovi do Johanesburgu faxovú správu odoslanú z Martina pod číslom 27-lI-7830200. Citujem: Vážený pán Petrov, dovoľte na úvod srdečný pozdrav Vám a celej Vašej rodinke. K celej záležitosti: záujem o akciu prejavili Geologický rudný prieskum Spišská Nová Ves. Ich odborníci preštudovali celé podklady a na základe toho prišlo k nasledovnému rozhodnutiu:
         a/ začiatkom januára 1991 pricestujú k Vám 2 pracovníci z uvedenej firmy t. j. jeden geológ a jeden prevádzkár ťažby rúd.
         b/ V delegácii bude jeden obchodník z MARTIMEXU . Ide o pána Ing. Jána Ďurecha – obchodný námestník Martimexu, odborník z oblasti obchodu s kompetenciou jednania o finančných záležitostiach transakcie.
V tejto súvislosti jedna prosba: Pre pracovníkov v bode a/ nájsť možnosť riešenia krytia nákladov cesty a pobytu, o výške môže byť rozhodnuté neskôr. Presný termín stanoví potom Ing. Ján Ďurech. Ďakujem za porozumenie. Nasleduje podpis Ing. Jána Prokša.
(Obsah tohto faxu jednoznačne dokazuje stretnutie pána Petrova a jeho dvoch kolegov s Ivanom Miklošom a Štefanom Veselovským na Úrade vlády SR, ako som to zdokumentoval v prvej časti článku – pozn. autora V. P.)

         Dňa 30. 8. 1993 o 14.41 hod. posiela Ing. Ján Prokša, ktorý v tom období zastupoval záujmy Martimexu vo Wiesbadene, generálnemu riaditeľovi Martimexu Ing. Milanovi Laukovi faxovú správu tohto znenia:

         Vážený pán generálny riaditeľ, v sobotu 28. 3. 1993 som sa v Luxemburgu stretol s pánom Jozefom Petrovom z Juhoafrickej republiky. Na stretnutie ma pozval pán Petrov vzhľadom na predchádzajúce kontakty s Martimexom, respektíve so Slovenskou republikou. Na stretnutí, ktoré prebehlo v priateľskej atmosfére, som sa mal možnosť dostať do problematiky vzťahov, ktoré vznikli po návšteve delegácie Martimexu v JAR, na čele ktorej stál vtedy pán Ing. Ďurech. Mal som možnosť oboznámiť sa s niektorými materiálmi, ktoré pán Petrov má. Ide o materiály z ktorých vyplýva, že NIE CELÝ POSTUP MARTIMEXU VO VYTVÁRANÝCH OBCHODNÝCH VZŤAHOCH ZODPOVEDAL DOHODÁM A ZMLUVÁM, KTORÉ MARTIMEX PRIPRAVIL, RESP. PODPÍSAL.

         Z celého rozhovoru jednoznačne vyplynulo, že všetky spory sú pomerne jednoducho riešiteľné – priateľsky, nájsť chuť ospravedlniť sa, stretnúť sa, ustúpiť. Toto plne pán generálny riaditeľ doporučujem, nielen vo vzťahoch s Martimexom, ale aj smerom K NIEKTORÝM INŠTITÚCIÁM SLOVENSKEJ REPUBLIKY, lebo problém nie je len na úrovni Martimexu, ALE AJ SO ŠIRŠÍM ZÁBEROM K ÚRADOM SLOVENSKEJ REPUBLIKY.

Ber pán generálny riaditeľ túto informáciu ako základ pre možnosť urovnania sporu, ďalšie podrobnosti je možné s pánom Petrovom riešiť, som ochotný sprostredkovať stretnutie a v prípade potreby a záujmu Martimexu sa ho aj zúčastniť. Nasleduje podpis Ing. Jána Prokšu.
(Všetko nasvedčuje tomu, že pri písaní tohto listu pán Prokša ešte nemohol vedieť, že diamantová baňa je už cez podvody majetkom štátu so ziskom pre vyvolených, a že jeho apely na čestné vyrovnanie s pánom Petrovom práve preto nemôžu byť realizované. A pokiaľ pán Petrov prehral Ing. Prokšovi nahraný telefonický rozhovor medzi Dlhopolčekom a Ďurechom z 20. mája 1992, uvedený v úvode článku, môžeme konštatovať, že Ing. Prokša bol jediným čestným a serióznym partnerom zo slovenskej strany - pozn. autora V. P.)

 

         Treba ešte niečo dodať k obsahu tohto článku, ktorý svedčí nielen o hodnovernosti jeho prvej časti, ale aj o pravdivých dôkazoch pána Petrova? Dúfam, že ďalšie pokračovania mnohým dokážu, hlavne tým chápavým, ale aj tým, ktorý chcú pochopiť, aké zberby nenávidiace Slovensko, jeho občanov, no o to viac milujúce svoj osobný prospech, mamon, nenažranosť a politický karierizmus, rozhodujú o nás samotných.

Slovo na záver

         V utorok 8. júla 2008 sa v Bruseli slovenský minister financií Ján Počiatek stretol s ministrami financií 27-ich krajín Európskej únie, ktorí museli odobriť, za koľko korún dostaneme od januára 2009 jedno euro, čo potom oficiálne oznámil eurokomisár pre hospodárske a menové záležitosti Joaquín Almunia. Pointa je ale v tom, že niekoľko dní pred týmto vyhlásením dostal pán eurokomisár primerané písomné informácie o kauze diamantovej bane v Juhoafrickej republike. Ktovie, či už niečo slovenskému ministrovi naznačil, alebo si začal overovať tieto informácie, alebo sa rozhodol mlčať, či podporiť toto zbojstvo. Nakoniec, čo si budeme navrávať, keď on sám veľmi dobre pozná najzločineckejšie a najzlodejskejšie stránky vysokej politiky. V tom prípade, pokiaľ by mlčal, alebo to kryl, by sa Joaquín Almunia stal spolupáchateľom. Keďže špičky Európskej únie dokázali postupne poľudštiť a stotožniť sa so slovenským štátnym terorizmom, neskôr sa občania dozvedia za akú cenu, tak tu máme hneď niekoľko variant, ako sa môžu tieto nomenklatúrne kádre európskej byrokracie k tomuto zbojstvu postaviť.   

Vladimír Pavlík           

 

 

 

 3.časť

     S radosťou môžem konštatovať, a to aj napriek snahe niektorých dezinformátorov spochybniť nielen tieto dokumenty, moju osobu, ale aj osobu pána Petrova, že ich šance na úspech sú na úrovni jednej stotiny jedného percenta. O tom, že pán Petrov je vysoko váženou osobou vo svojej brandži, som uverejnil už v prvej časti na konkrétnych autentických dokumentoch. Aj teraz prikladám ďalší dokument vo forme ďakovného listu Musée national histoire naturelle, Section Paléontologie v Luxemburgu zo dňa 25. septembra 1997. Citujem z originálu preloženého do slovenčiny.

         Monsieur Josef Petrov, Nacionálne múzeum prírodnej histórie v Luxembursku malo tú šancu vystavovať rozličné najlepšie kusy z Vašej mineralógie. Spolu s Vami sme mohli ukázať verejnosti jednu mineralogickú výstavu veľmi vysokej kvality. Teraz prišiel ten čas Vám ešte raz za to poďakovať.

         „Trésors de la Terre, du minéral au bijou“, by nemohli vystavovať bez Vašej námahy a spolupráce a bez Vašej lásky pre túto fascinujúcu vedu. Ešte raz Vám ďakujeme a dúfame aj do budúcnosti s Vašou spoluprácou.

         Podpísaní Alain Faber a Simonb Philippo

Dôkazová sila

         Keď som v druhej časti oboznamoval čitateľov, ktoré médiá a štátne orgány dostali od pána Petrova nahraný rozhovor z 20. mája 1992 medzi Dlhopolčekom a Ďurechom, spolu s ďalšími materiálmi, poslané z Viedne dňa 10. júna 1994, úmyselne som nenapísal meno jedného prijímateľa. Jednalo sa o arcibiskupa Jána Sokola, pod. číslo zásielky z Viedne 2787. Bol totiž jediný, ktorý na tieto dokumenty pánu Petrovovi do Luxemburska odpísal. Odcitujem celú jeho odpoveď, ktorá jednoznačne dokazuje, že arcibiskup Ján Sokol po dôkladnom preštudovaní týchto materiálov sa zachoval nielen ako skutočný Kristov služobník, ale aj ako statočný a ľudsky cítiaci človek - občan. Za toto mu patrí moja osobná úcta, a to aj napriek tomu, že v rokoch 1993-1994 som ho na stránkach Necenzurovaných novín veľmi drsne „premáchal“.

         Trnava 1. júla 1994

Drahý brat v Kristu!

Vďaka za pásku, ako aj za list a materiály, ktoré ste mi poslali. Žiaľ štyridsať rokov zanechalo veľké stopy v charaktere, myslení a spôsoboch myslenia u nás. Svedomie sa úplne rozbilo a žiaľ s takýmto svedomím sa stávajú veci, o ktorých píšete. Mrzí ma to, lebo sám by som chcel aby Slovensko sa dostalo zo situácie minulosti. Vidím, že s takýmito ľuďmi o akých píšete sa to nedá.

         Budem sa modliť, aby Vám i nám Pán Boh pomohol z tejto situácie. Srdečne Vás pozdravujem, spomínam si a úprimne Vám žehnám.

         V Kristu a Márii                  Ján Sokol

 

         Ako som už naznačil, v dotyčnom telefonickom rozhovore sa Dlhopolček s Ďurechom radili, hovorili a kombinovali nielen o podvode a okradnutí pána Petrova, ale aj o tom, ako sa ho zbaviť. Takže si odcitujme niektoré pasáže z tohto nahraného telefonického rozhovoru ohľadom diamantovej bane v Juhoafrickej republike.

Dlhopolček: Ja vám poradím ešte jednu vec. Ja som včera potom ešte preštudoval ten váš papier. Nezávisle vy pošlite fax do Martina – áno, a už v Martine nech sa urobia blbí a nech odpovedia dneska normálne, nech dneska napíšu list, ktorý vy, dajme tomu, naformulujte. VY STE UROBILI JEDNU VEĽKÚ CHYBU V TOM VAŠOM DOPISE. VY STE MU NAPÍSALI, ŽE BUDETE HĽADAŤ ZDROJE V ZAHRANIĆÍ A BUDETE HO INFORMOVAŤ. TAK TERAZ NECH NIEKTO Z MARTINA NAPÍŠE NORMÁLNY OFICIÁLNY LIST: ŽE ĎAKUJÚ MU ZA SPOLUPRÁCU, ALE BOHUŽIAĽ, ŽE SA IM NEPODARILO NÁJSŤ FINANCIAL AKO ZDROJE V ZAHRANIČÍ, NO A BOHUŽIAĽ, HM, HM, HM, TÝM POVAŽUJEME CELÚ VEC ZA BEZPREDMETNÚ. A TÝM TO HASLO. A TO NECH MU Z MARTINA POŠLÚ.

         Teraz mi dovoľte, vážení čitatelia, trochu odbočiť, a povedať si niečo o dotyčnom dopise, kde Dlhopolček Ďurechovi vyčíta, že poslať to Jozefovi Petrovovi bola chyba. Takže: V marci 1991 posiela obchodný námestník generálneho riaditeľa MARTIMEXU a.s. Martin Ing. Ján Ďurech Jozefovi Petrovovi do Johanesburgu dopis tohto znenia:

         Vážený pán, dovoľujem si Vás informovať, že v dôsledku súčasných ekonomických zmien v ČSFR, resp. SR, nie je možné získať od domácich finančných inštitúcií úver vo výške 30 mil. USD na financovanie projektu ťažby diamantov v JAR.

         Ďalšia alternatíva je získať financujúce zahraničné inštitúcie, kde podnikáme kroky. O konečnom výsledku nášho snaženia Vás budeme informovať do konca mája 1991.
(Ako tieto peniaze získali je opísané v prvej časti článku – pozn. autora V. P.) Pokračujeme ďalej v telefonickom rozhovore Dlhopolčeka s Ďurechom.
Ďurech:) Hm... Hm... (pritakáva)
Dlhopolček: A viete, ako no, a teraz tým pádom on defakto dostane odpoveď medzitým, pretože on zatiaľ nič nerobí, iba robí vietor. Medzitým samozrejme dostane tento dopis, kde už nemôže povedať, že z Martina mu nepovedali ani br... áno, pretože on dostane dopis do 10 dní, no a tým to končí.
Ďurech: Hm... Hm... (pritakáva)
Dlhopolček: Tým pádom odpoveď, odpoveď, potom, potom poviete no jo a vy z toho budete úplne vonku. Nech vás tam nespomenú nič proste. Zavolajte alebo pošlite fax svojmu kolegovi, alebo kto vás zastúpil, a kde mu (Petrovovi) naformulujte list: Ja vám nadväzujem ako... Pokúšali sme sa získať v zahraničí či zdroje, ale vzhľadom na to že d. d. d. d. sa nepodarilo, no a tým pádom celú vec považujeme vzhľadom na čas, a niečo si vymyslite, ZA NEREALIZOVATEĽNÚ A ĎAKUJEME VÁM ZA SPOLUPRÁCU, ALEBO NEJAKÚ TAKÚ BLBOSŤ A TÝM TO HASLO. NIČ VIAC. NIČ VIAC.
Ďurech: No dobre, ja námestníka požiadam, aby to poslal.
         Dlhopolček: Nič viac – pretože on sa hlavne opiera o to, že ste mu sľúbili odpoveď, čo a neposlali, no áno.
         Ďurech: No ale keď jeden rok niekomu neodpovedáte, tak sa domnieva, že ste s ním skončili.
         Dlhopolček: No hej, ja viem, ALE VY STE MU TÚ ODPOVEĎ TAM SĽÚBILI – hlavne že ho budete informovať neskôr.
         Ďurech: No ja do konca mája – no ale takých, to je bežná...
         Dlhopolček: Ja, ja viem.
         Ďurech: Takých vecí. No ale ja toto spravím – to je dobré doporučenie.
         Dlhopolček: Toto urobíte, a tým pádom povedzte, pozrite sa, toto nie je moja záležitosť, ja som svoju agendu odovzdal, odovzdal som ju dávno, a či tam oni s vami komunikujú (ako s pánom Petrovom), to je vec vaša a podniku Martimex, ktorého zamestnancom bohužiaľ nie som.
         Ďurech: Hm... (Yes).
         Dlhopolček: A tým to haslo.
         Ďurech: Dobre.
         Dlhopolček: A týmto ukončíte celé, no a koniec. A prosím vás ešte, kto je ten Petrov, mi povedzte. On je Martinčan? Čo on robil predtým?
         Ďurech: No to takto – nie je to moc na telefóne, ja vám to zajtra vysvetlím.
         Dlhopolček: Nerobil on niekedy v Komárne?
         Ďurech: Nie, nie, on je od 68 roku vonku.
         Dlhopolček: Ja viem, ja viem, ale dovtedy nerobil on v Komárne, náhodou?
         Ďurech: On odišiel ako mladý chalanisko, asi 17-18 ročný.
         Dlhopolček: Aha, tak to nie, tak to je iný, aha, tak...
         Ďurech: On sa túlal v Brazílii, je v drahých kameňoch a polodrahokamoch.

         Toto je malá ukážka z obsiahleho rozhovoru, ktorý úplne jednoznačne dokumentuje, akú podlú hru hrali a hrajú prednovembrové komunistické zlodejské zberby nielen s pánom Petrovom, ale aj so slovenským národom.

         V prvej polovici septembra 2006 posiela pán Petrov doporučene a s doručenkou 13 stránkový list predsedovi vlády SR Robertovi Ficovi, naivne si mysliac, že keď pred voľbami neustále hovoril, ako bude bojovať proti korupcii a zlodejstvám, pokiaľ vyhrá voľby, že sa u neho dovolá spravodlivosti. Mimo iného tu píše:

         Na základe mojich, dnes už 38-ročných skúseností v tomto „demokratickom západnom svete“, v ktorom sa vyznám už mnoho rokov a na základe mojich 38-ročných internacionálnych ciest, krížom krážom po tom západnom svete, kvôli môjmu internacionálnemu obchodu s top – kvalitnými rozličnými drahokamami, som sa „odvážil“ prísť po 22-rokoch (1990) po prvý krát do mojej rodnej vlasti na obchodnú návštevu na Slovensko, a to priamo do Bratislavy, k tamojšej prvej slovenskej vláde s mojou trojčlennou delegáciou, SLOVENSKEJ VLÁDE  PONÚKNUŤ – KÚPIŤ JEDNU DIAMANTOVÚ BAŇU, AKO INVESTIČNÝ FINANČNÝ PROJEKT, ABY TÁ NOVÁ SLOVENSKÁ VLÁDA MOHLA FINANČNE A BEZSTAROSTNE Z TOHTO PROJEKTU EŠTE DNES ŽIŤ, A NEBOLI ODKÁZANÍ NA FINANČNÚ POMOC Z BRUSELU AKO SUBVENCIE Z EÚ, (tak, a z čoho žila Dzurindova vláda dodnes, A ZA TO ROZPREDÁVALI NA ZÁPAD „rozličným dekovacím podnikom“ slovenskú pôdu a jej hodnosti za facku).

         Pointa či paradoxy sú ale v tom, že za tieto stámiliónové zisky v dolároch, ktoré už 17 rokov plynú do vreciek gaunerov a zlodejov skrývajúcich sa za Slovensko a jeho národ, chcel a chce pán Petrov len to, aby bola dodržaná – a aby sa dodržiavala zmluva ohľadom jeho provízie, ktorá bola súčasťou dohody. Spomeňme si, koľko miliárd provízií dostali rôzni tzv. poradcovia zo zahraničia, údajne za „vynikajúce“ rady, ako predať zlaté slovenské nosnice zahraničným investorom, hoci v skutočnosti sa jednalo o okradnutie a ožobračenie Slovenska. Mimochodom, všetky nemalé finančné náklady ktoré tomu predchádzali, boli hradené len pánom Petrovom. Oprávnene sa pýtam: existuje vôbec niekto na Slovensku, alebo na tejto planéte, kto slovenskému národu po novembri 1989zabezpečil také veľké množstvofinančných prostriedkov?Zaslúžil si takéto podrazy? A že Robert Fico poctivo mlčí? PREČO HO NETRÁPI, AKO ZLODEJI NÁRODNOSTI SLOVENSKEJ OKRADLI A OKRÁDAJÚ SLOVENSKÝ NÁROD O TO, ČO IM NEPATRÍ? ALEBO AJ ON MÁ Z TOHO OSOBNÝ PROSPECH?

         Nečudujme sa tomu. Veď od politika, odkojeného komunisticko-fašistickou ideológiou, ktorý poctivo plní príkazy lichvárskych šeliem s fašistickým cynizmom zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, zahájené zločinmi proti ľudskosti na nevinných slovenských občanoch pravicovými sadisticko-fašistickými tyranmi a vrahmi z SDKÚ-DS, ANO, KDH a SMK, pri opätovnej likvidácii 52 tisíc opatrovateľov ťažko zdravotne postihnutých pomocou sofistikovaného fašizmu cez ekonomiku, v čom Robert Fico s ministerkou práce Tomanovou úspešne pokračuje.

         A je tu ešte niečo, čo naoko nesúvisí s kauzou diamantovej bane, no má to mnoho spoločného s boľševickou zvrátenosťou Roberta Fica v kauze diamantovej bane v JAR. Keď bol ešte opozičným poslancom, tak bol vo firme, ktorá mala stavať byty v Rusovciach, s izraelským židom Aaronom Kedarom, občianskym menom Fridrich Kardoš. Hoci musel vedieť, že dotyčný Aaron Kedar spolu s ďalším židom Ghiorom Izsakom vyše desať rokov realizovali odliv kapitálu zo Slovenska, podľa nezvratných dôkazov bývalého riaditeľa Eximbanky Ing. Ľudomíra Šlahora, uznávaného odborníka vo švajčiarskom bankovníctve, ktorého arcizločinci a arcizlodeji z vysokej slovenskej politiky zlikvidovali, lebo nemienil tolerovať tunelovanie Eximbanky a s tým spojené ďalšie podvody. Robert Fico musel taktiež vedieť, že títo dvaja židovskí veľkozbojníci boli registrovaní ako persony non grata v skupine „schmierige Geschäfte der Semiten Angriefererns“ – viď v tom období webovú stránku Bundes Innen Ministerium – Deutschland, a vôbec mu to neprekážalo. Aj toto je jeden z dôvodov jeho zvrátenosti, v mene ktorej aj on kryje kauzu diamantovej bane v JAR. Realita nám taktiež ukazuje, ako tento politik miluje veľkozbojníkov okrádajúcich slovenský národ, keď po ukončení spolupráce so židom Aaronom Kedarom, sa nechal zavesiť na šnúrku gatí miliardárskeho veľkozlodeja Juraja Širokého, prednovembrového dôstojníka ŠtB, ktorý neváhal udať aj vlastnú matku.

Slovo na záver

         Týmto verejne vyzývam všetkých zbojníkov obohacujúcich sa na úkor slovenského národa, ako aj tých, ktorý to kryjú, vrátane Roberta Fica, nechcete predstúpiť pred slovenských občanov, ospravedlniť sa im, ale aj pánu Petrovovi, vrátiť do posledného haliera nakradnuté stámilióny, a odísť do horúcich pekiel? Alebo už niektorí rozmýšľate, ako z istej africkej banky vyberiete svoje peniaze patriace slovenskému národu a presuniete ich do európskych bánk cez nastrčené osoby, ako je napr. istý L. P., prednovembrový športovec, žijúci v zahraničí? Dávam vám na to 30 dní, aby ste prehovorili, alebo sa aspoň pokúsili o nejaké vyvrátenie toho, čo bolo zatiaľ v týchto troch častiach uverejnené. A po týchto 30 dňoch budú verejnosti predkladané ďalšie dôkazy a dokumenty. 

Vladimír Pavlík

             

 

 

 

Ivan Mikloš a diamantová baňa v Juhoafrickej republike