Choď na obsah Choď na menu
 


Rockefeller dynastia

 

zdroj: http://www.catl.sk

 Roku 1859 objavil plukovník Edwin Drake v Pennsylvánii naftové ložiská. Produkt destilácie nafty - petrolej - sa stal základným prostriedkom na svietenie ako náhrada za veľrybí tuk a asfalt na cesty. Spoločnosti na dobývanie, spracúvanie a predaj nafty vznikali nielen v Pennsylvánii, ale aj v susednom štáte Ohio. Na Svetovej výstave roku 1893 v Chicagu mal najväčší naftový motor 35 konských síl a na parížskej výstave roku 1900 už 1000 konských síl. Nafta našla široké uplatnenie na železniciach a v námornej doprave, začala sa používať ako palivo pre vojnové lode. Po roku 1900 začína svoju triumfálnu púť automobil. Každým rokom narastal dopyt po benzíne a všetky tieto skutočnosti zaradili naftové palivo medzi strategicky dôležité suroviny.

Ťažba ropy bola silno konkurenčným biznisom. Ťažobná výstroj bola primitívna a lacná. Bol tu veľký priestor pre racionalizáciu, keďže mnoho oleja unikalo do prírody. Napr. rieka Allaghany páchla ropou až po Pittsburgh. Pritom pennsylvánska ropa bola veľmi kvalitná. Väčšina obchodníkov mala záujem len o petrolej. Vedľajšie produkty ťažby sa vyhadzovali. Rockefeller plytvanie nenávidel.

 

Obrázok

 

Obchodného ducha vplyvnej obchodnej dynastie prejavil už William A. Rockefeller , ktorý sa v tridsiatych rokoch devätnásteho storočia živil ako samozvaný liečiteľ a ľuďom chorým na rakovinu ponúkal svoj elixír uvarený z ropy. Jeho priamy potomok John D. Rockefeller, sa obchodu zo strategickou surovinou, ktorej cenu odhadol hneť v jej počiatkoch, venoval z väčšou prezieravosťou. V roku 1865 mala Rockefellerova firma jeden petrolejársky závod. O dva roky ich už bolo päť, roku 1870 bol Rockefellerov podnik najväčší a jeho kapitál dosiahol hodnotu milión dolárov. Názov firmy Standard Oil Company zdôrazňoval, že jej výrobky zodpovedajú technickým a bezpečnostným normám.

 

John Davison Rockefeller sa narodil 8. júla 1839 v Richforde, v štáte New York. Jeho matka Eliza bola veľmi zbožná žena, ktorá svojím šiestim deťom odmalička vštepovala prísnu kalvínsku morálku. V roku 1853 sa rodina presťahovala do Clevelandu, kde mladý muž navštevoval obchodnú akadémiu. Bol si vedomý dôležitosti podrobného účtovníctva a už od detstva si viedol tzv. Hlavnú knihu A, kde zaznamenával svoje transakcie. Boli to čísla, z ktorých sa dá poskladať mozaika Rockefellerovho života.

V roku 1855 si 16-ročný Rockefeller našiel prácu ako pomocný účtovník u veľkoobchodníka s agroproduktmi. Na zamestnávateľa urobil veľký dojem svojou serióznosťou, usilovnosťou a neústupčivosťou pri vymáhaní pohľadávok. Neskôr o tomto období napísal: „Naučil som sa základné pravidlá biznisu do takej miery, akú väčšina ľudí nenadobudne ani do štyridsiatky.“ nadobudnuté skúsenosti v obchode zúžitkoval pri svojom prvom podniku. Nemal ešte ani dvadsať rokov, keď so svojím obchodným partnerom založil vlastný veľkoobchod. Vstupný kapitál sa po roku práce zúročil v čistom zisku 4400 USD, druhý už 17 000 dolárov. Obchodný partner Maurice Clark opísal svojho partnera takto: „Bol dôsledný až do extrému, pozorný k detailom a neuveriteľne náročný. Ak ležal cent medzi mnou a ním, chcel ho. Ak bol cent medzi ním a zákazníkom, chcel, aby ho dostal zákazník.“ Bolo to obdobie prvých veľkých ropných projektov v USA. Mladý obchodník v nich vycítil svoju šancu.

 

Standart Oil

 

Od 60-tych rokoch 19. storočia, keď J.D.R vstúpil do ropného priemyslu, jeho firma expandovala po celé desaťročie aj vďaka úsporám, ktoré dosiahol aplikáciou moderných technológii. Okrem petroleja našiel takmer 300 ďalších produktov, ktoré sa z ropy dali vyrábať a predávať.

Ropná spoločnosť Standart Oil bola založená J.D. Rockefellerom v roku 1870. Spoločnosť vstúpila do existencie ako Ohioské partnerstvo spoločníkov John D. Rockefellera, jeho brata Williama Rockefellera, Henryho Flaglera, chemika Samuela Andrewsa, a tichého spoločníka Stephena V. Harklessa. Doslova za niekoľko rokov sa stala veľkou, integrovanou spoločnosťou, zaoberajúcou sa ťažbou ropy, jej spracovaním, transportom a marketingom. Stalo sa tak vďaka rôznym efektívnym a široko kritizovaným praktikám, kedy Standart oil pohltila, resp. zničila väčšinu konkurencie v Clevelande, Ohiu a neskôr aj na severovýchode USA.

Jednou z taktík bola aj systematická ponuka na kúpu menších konkurenčných firiem. Po kúpe Rockefeller neefektívne spoločnosti zavrel a efektívne ďalej prevádzkoval. Konkurentom ponúkol možnosť začlenenia a zisku primeraného počtu akcií rozšírenej spoločnosti.

Ak to podnikateľ odmietol, prichádzali na radu najšpinavšie metódy. Napríklad, Standard Oil znižoval ceny na lokálnom trhu konkurenta a nútil ho do stratového obchodu. Alebo sa snažil prerušiť dodávky ropy nepokorným spracovateľom. Na to sa používali fiktívne firmy, ktoré boli v skutočnosti časťou skupiny Standard Oil. Mnohí spracovatelia ani netušili, že miestni konkurenti, ktorí na nich tlačili, boli časťou Rockefellerovho impéria. Dcéra jedného takéhoto ťažbára, Ida Tarbell, zahájila proti Standardu rozsiahlu ohováračskú kampaň, s cieľom zničiť reputáciu firmy na verejnosti.

Tieto operácie boli tajné. Agenti Standard Oilu si s centrom vymieňali šifrované depeše. Ani v prípade návštevy centra Standard Oilu sa navzájom nesmeli vidieť. Rozvetvený systém priemyselnej špionáže sledoval správy o konkurencii a stave trhu. V kartotéke Standard Oilu boli správy o každom, kto v krajine kupoval ropu, o využití každého barelu predaného nezávislými dílermi a dokonca údaje o tom, kde kupuje petrolej.

 

ObrázokPodnetov mala dostatok. V roku 1879, kedy konkurenčná ropná asociácia zverejnila svoje plány na výstavbu ropovodu, dúfajúc, že týmto krokom prekoná bojkot Standart Oil uvalený na konkurenciu, zakázali železnice (pod Rockefellerovým riadením) stavbu tohto potrubia pod železničnou traťou. Konkurenčná spoločnosť bola nútená ropu prevážať v sudoch na vozíkoch cez dráhu a na druhej strane ropu ručne napumpovať späť do ropovodu. Rockefeller vtedy rozmiestnil pozdĺž dráhy prázdne železničné vozne, čím zabránil konkurencii prevážať ropu cez jeho pozemky.

 

Tieto praktiky a rôzne tajné transportné dohody umožnili Standart Oil znížiť ceny petroleja zo 58 na 26 centov v období 1865-1870. Čisté zárobky Standart Oil v rokoch 1882-1906 dosiahli hodnotu $ 838,783,800, z čoho spoločnosť vyplatila dividendy v celkovej výške $548,436,000. Zvyšné peňažné prostriedky ($290,347,000) reinvestovali do rozšírenia podniku, do nových priemyselných odvetví, hlavne železníc. Taktiež investovali do plynárenského a energetického priemyslu. Spoločnosť kúpila veľké množstvá akcií v US Steel, Amalgamated Copper a Corn Products Refining Company.

 

Federálne zákony zamerané na omedzovanie spoločností prinútili Rockefellera a jeho spoločníkov inovovať spôsoby spravovania spoločnosti, aby ju boli schopní i naďalej riadiť pri jej čoraz väčšom rozrastaní. Niekoľko desiatok spoločností, ktoré Rockefeller so svojimi partnermi kontroloval, sa v roku 1882 spojilo. Na základe tajného dohovoru vlastníci týchto ťažiarskych, spracovateľských, dopravných a obchodných naftárskych spoločností predali svoje akcie deviatim dôverníkom (trustees): Johnovi a Williamovi Rockefellerovcom, O. Payneovi, Ch. Prattovi, H. Fleglerovi, J. Archboldovi, W. Wardenovi, B. Bostwickovi a B. Brewsterovi. Za svoje akcie dostali bývalý akcionári certifikát trastu, čím sa de facto zriekli jeho ďalšieho riadenia. Utvorili najvyššiu radu, ktorá spravovala dve tretiny z celkového kapitálu ropného priemyslu v hodnote 70 miliónov USD. Najvyššej rade neobmedze panoval John D. Rockefeller. Standard Oil Trust bol založený mimo iného aj preto, aby firma unikla dvojitému zdaneniu.

Štát reagoval na túto skutočnosť anti-trustovými zákonmi. Moc v rukách skupiny privilegovaných jednotlivcov sa na konci deväťdesiatych rokov sa naviac dostala aj pod paľbu kritiky širokej verejnosti. Zakladateľom najvýznamnejšieho protitrustového hnutia „Muckrakers“ bol H. D. Lloyd, ktorý roku 1894 vydal knihu a v nej usvedčoval spoločnosť Standard Oil z nezákonnej činnosti. Kniha mala názov Bohatstvo proti ľudu. „Sloboda a monopoly sú nezlučiteľné“, písal Lloyd. Bol presvedčeným socialistom a neveril v možnosť obmedzenia činnosti trustov. „Pokiaľ bude výroba životne dôležitého tovaru v súkromných rukách, budú oni riadiť nás, a nie my ich.“ Prvé novinárske vyšetrovanie činnosti Standard Oilu, uverejnené v Atlantic Monthly s podpisom Henryho Lloyda v roku 1881, sedemnásobne zvýšilo náklad časopisu.

 

Prezident Roosevelt predniesol desiatky prejavov proti trustom. Usiloval sa o prijatie nových protitrustových zákonov a získaval si reputáciu „rozbíjača trustov“. V skutočnosti bol Rooseveltov protitrustový program iba taktickým manévrom. Regulovanie trustov sa stalo neoddeliteľnou súčasťou systému. Táto regulácia bola dôležitou pákou podporujúcou „rovnováhu“, a slúžila tým aj na mobilizáciu volebných hlasov. Protitrustová politika slúžila zároveň aj jako zbraň v boji jednej monopolnej skupiny proti druhej. Po roku 1900 mohla aj vďaka tejto politike skupina podnikateľa Morgana založiť prvú miliardársku korporáciu v dejinách USA - Oceliarsky trust. Roosevelt bol „Morganovým človekom“ a jeho protitrustová politika mierila svojím hrotom proti Rockefellerovmu zoskupeniu. Preto keď sa roku 1908 prerokúvala otázka voľby prezidenta na nasledujúce obdobie, využili Rockefellerovci všetky prostriedky, aby Rooseveltovi prekazili znova zaujať tento úrad. Namiesto neho navrhli predáci republikánskej strany bývalého ministra Rooseveltovej vlády W. H. Tafta. Taft patril k prezidentovým „osobným priateľom“ a na republikánskom zjazde v Chicagu navrhol jeho kandidatúru sám Roosevelt. Taft nielenže sa v mnohých ohľadoch svojmu predchodcovi nepodobal, ale bol priamo jeho protikladom. Tafta podporovali konzervatívci, lebo - ako píše W. A. White - predpokladali, že je „z rovnakého cesta“.

 

Nič to nezmenilo na skutočnosti, že dni spoločnosti Standart Oil boli spočítané. V roku 1890 bol prijatý Shermanov protitrustový zákon. O dva roky prikázal minister spravodlivosti štátu Ohio spoločnosť rozpustiť. No Rockefeller nechcel a nemohol obetovať jednotnú správu firmy. V New Jersey, kde to zákony umožňovali, založil holdingovú spoločnosť. V novembri 1906 sa na federálnom obvodnom súde v Saint-Louise začalo pojednávanie, na ktorom, v súlade so Sharmanovým antitrustovým zákonom z roku 1890, obvinili Standard Oil zo sprisahania s cieľom obmedziť slobodu obchodu. V tom istom roku udelil federálny sudca Standard Oilu obrovskú pokutu 29 miliónov dolárov za protizákonný systém zliav na ropu a petrolej. Rockefellerovi právnici však dosiahli odvolanie verdiktu.

 

V roku 1911 Najvyšší súd rozhodol o rozdelení Standart oil na 34 spoločností, každá so svojim samostatným zborom riaditeľov. John D. Rockefeller sa stal akcionárom v každej jednej zo spoločností. Týmto spôsobom sa vytvorilo jadro svetového ropného priemyslu.

Nástupcami Standart Oil boli: Standard Oil of Ohio - alebo Sohio, neskôr súčasť BP, Standard Oil of Indiana - alebo Stanolind, premenované na Amoco (American Oil Co.) – neskôr súčasť BP., Standard Oil of New York - alebo Socony, ktoré vytvorilo fúziu s Vacuum – premenovaného na Mobil, neskôr súčasť Exxon Mobil, Standard Oil of New Jersey - alebo Esso (S.O. alebo Eastern States Standard Oil) – premenované na Exxon, neskôr súčasť Exxon Mobil. , Standard Oil of California - alebo Socal – premenované na Chevron., Atlantic and Richfield –vytvorilo fúziu s Atlantic Richfield alebo Arco – neskôr súčasť BP, Standard Oil of Kentucky - alebo Kyso bolo kúpené Standard Oil of California – v dnešnej dobe známe ako Chevron, Continental Oil Company - alebo Conoco, neskôr časť ConocoPhillips , The Ohio Oil Company – ( "The Ohio") ponúkalo benzín pod názvom Marathon . neskôr známa ako Marathon Oil Company a často bola rivalom so Sohiom. Po ďalšom delení spoločnosti sa z troch nástupcov Standart Oil a ďalších štyroch spoločnosti stalo tzv. „Sedem sestier“ (pomenované talianským obchodníkom Enricom Matteiom). Vďaka monopolu na ťažbu, produkciu a distribúciu boli schopné využiť výhody rýchlo narastajúceho dopytu po rope a premeniť ich v neuveriteľné zisky. Dobrá organizácia a schopnosť spolupracovať ako kartel im napomohla nájsť si svoje miesto aj v krajinách tretieho sveta. 1. Standard Oil of New Jersey (Esso). Neskôr známe ako Exxon, teraz ExxonMobil. 2. Royal Dutch Shell Anglo-Dutch 3. Britská Anglo-Persian Oil Company (APOC). Neskôr sa premenovala na British Petroleum, potom po fúzii s Amoco BP Amoco . V dnešnej dobe je známa pod iniciálkami BP. 4. Standard Oil of New York (Socony). Stal sa z nej Mobil, ktorý vytvoril fúziu s Exxon a vytvorili ExxonMobil. 5. Texaco. Neskôr vytvorilo fúziu s Chevron a bolo známe ako Chevron Texaco od 2001 až po rok 2005, kedy sa meno spoločnosti zmenilo späť na Chevron. 6. Standard Oil of California (Socal). Táto sa stala súčasťou Chevronu. 7. Gulf Oil. Väčšina z neho sa stala súčasťou Chevronu, menšia časť je majetkom BP a Cumberland Farms. Sieť púmp v severovýchodnej časti USA nesie ešte stále toto meno. Spoločnosti, ktoré existujú dodnes sú ExxonMobil, Chevron, Shell, a BP.

 

Rockefellerovi politici

 

Deväťdesiate roky minulého storočia nazvali historici „zlatým desaťročím“ amerického kapitalizmu. Ešte nikdy v histórii ľudstva nedosahovalo bohatstvo takej výšky. Ak na začiatku šesťdesiatych rokov bolo v Amerike tridsať milionárov, na konci rokov deväťdesiatych ich bolo 3800. V tom období jedno percento obyvateľstva ovládalo 99 percent celého národného bohatstva, zatiaľ čo 99 percent obyvateľov sa muselo uspokojiť s jedným percentom. Roku 1893 prekvapila Spojené štáty krutá hospodárska recesia. Hĺbkou a silou nemala v celých dejinách krajiny obdoby. Kríza vyčistila trh, pochovala slabých, vytvorila garnitúru superpodnikov, trh previedla pod správu monopolov a národné hospodárstvo USA podriadila vôli veľkých korporácií.

Standard Oil odovzdávala do pokladníc Republikánskej a Demokratickej politickej strany pravidelne značné finančné čiastky, ktoré jej zabezpečili podiel na riadení spoločnosti a možnosť presadzovania vlastných zákonov. Na začiatku deväťdesiatych rokov získal Rockefeller kontrolu nad republikánskou stranou. Všemohúcim bossom republikánov bol vtedy Marcus Alonzo Hanna ( foto). Mnohí Hannovi politickí favoriti vrátane senátorov a predstaviteľov výkonnej moci boli materiálne podporovaní spoločnosťou Standard Oil. Majstrovským kúskom Hannovej činnosti a zároveň veľkým Rockefellerovým víťazstvom bolo roku 1896 zvolenie McKinleyho za prezidenta USA. Už predtým, roku 1890, mu Hanna pomohol k miestu guvernéra štátu Ohio a mnoho ráz mu poskytol peniaze. Rockefellerov trust prispel do volebného fondu republikánskej strany roku 1896 na tie časy obrovskou sumou - štvrť milióna dolárov. Rovnaký príspevok nasledoval roku 1900. Nie div, že nový americký prezident horlivo plnil želania svojich protektorov. S Hannovým menom sa spája aj začiatok nového obdobia v politických dejinách USA, keď sa rozvinula Hannova činnosť a prezidentom USA bol McKinley, prežívala Amerika obdobie búrlivého rastu monopolov. Roku 1901 sa Rockefellerov syn John D. mladší oženil s dcérou politického predáka senátora Nelsona Aldricha. Od toho okamihu Rockefellerov vplyv na senát výrazne zosilnel.

 

Obrázok

 

Obchodná expanzia 

Na konci 19. storočia sa americká vládnúca trieda, po prvý raz od občianskej vojny, stretla s vážnymi politickými ťažkosťami a horúčkovite začala hľadať nové riešenia a nové doktríny. Spolu s protitrustovými zákonmi, ktoré boli pokusom o vládny zásah do hospodárskeho rozvoja, bol vypracovaný nový zahraničnopolitický program. Stoj čo stoj bolo treba odvrátiť pozornosť od vnútorných ťažkostí a vylúčiť sociálne otrasy. Táto idea orientovala politiku Rockefellerovho komisára M. A. Hannu a jeho chránenca v Bielom dome Williama McKinleyho. Obaja dospeli k záveru, že na podporu spoločenského zriadenia a priaznivej hospodárskej konjunktúry musia USA hospodársky expandovať do zámoria. Konkurencia bola silná, ani európske ťažobné spoločnosti nezaostávali v túžbe po nových trhoch. Vlády Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie, neváhali podporiť svojich mecenášov a sponzorov v novom koloniálnym zápase.

 

Stredný východ 

Štátny tajomník USA F. Knox v osobitnom memorande oznamoval: „Dnes pracuje diplomacia pre obchod a ministerstvá zahraničných vecí vo svete sú mohutné stroje, ktoré zabezpečujú komerčné záujmy svojich krajín.“ Taký bol oficiálny postoj a v súlade s ním neľutovala vláda USA svoje sily na ochranu Rockefellerových záujmov. Na jeseň 1910 sa námestník štátneho tajomníka H. Wilson vybral so špeciálnou misiou do Turecka. Formálne sa mal zúčastniť na oslavách korunovácie nového tureckého sultána. V skutočnosti hlavným Wilsonovým cieľom bolo rokovanie o možnosti udeliť Rockefellerovi koncesiu na stavbu transanatolskej železnice a na využitie naftového bohatstva Mosulskej oblasti.

 

V prvých rokoch dvadsiateho storočia sa začalo Turecké impérium rozpadať. Výsledkom bol vznik nezávislých arabských štátov.

Angličania sa stali hlavnými Rockefellerovými súpermi v súboji o kontrolu nad hlavnými naftovými zdrojmi na Strednom východe. Riaditelia Standard Oil Teagle a Bedford konštatovali: „V západnej časti pohoria, ktoré sa tiahne na severozápad a juhozápad od Smyrny v Malej Ázii až po ústie rieky Sindh v Indii, sú perspektívne naftové náleziská. Možno sa domnievať, že majú značný potenciálny kvantitatívny i kvalitatívny význam.“ Ťažkosť bola v tom, že Američania nemali k týmto náleziskám prístup. V polovici mája roku 1920 sa veľvyslanec USA v Londýne J. Davis a zástupca Standard Oil L. Thomas stretli s riaditeľom Britskej komisie pre naftu J. Cudmanom. Dva týždne po Cudmanovom vyhlásení uzavrelo Anglicko v Sanreme tajnú dohodu s Francúzskom. Cieľom tejto dohody bolo rozdeliť „sféry vplyvu“ na Strednom východe a vytisnúť odtiaľ Spojené štáty.

Na ich území boli anglické vojská a pôsobila tam hromada agentov, ktorí mali spojenie s arabskými kmeňmi. V arabskej púšti pracoval skúsený anglický špión plukovník Lawrence a v carihradskej kancelárii Komisie USA pre Stredný východ sedel vtedy ešte neznámy budúci americký superšpión Alla Dulles. Allan Dulles v tom čase oznamoval z Carihradu: „Arabská politika je neobyčajne zložitá záležitosť.“ Rozličné kmene a skupiny neľútostne zápasili medzi sebou a britskí agenti tento boj rafinovane podnecovali. Hoci navonok mala táto vojna charakter nacionálnych treníc, podľa Dullesových slov ju v skutočnosti „vyvolávala skôr nafta než etnické dôvody“. A práve takto pristupovali Spojené štáty k naftovým problémom na Strednom východe a vyriešili ho po niekoľkých rokoch vybudovaním filiálky Standard Oil v Saudskej Arábiii, v krajine nesmierne bohatej na naftu. Rockefellerova filiálka v Saudskej Arábii dostala názov Arabian American Oil Co. a vytvorila tu fakticky svoj monopol.

 

Rusko  

Koncom deväťdesiatych rokov vystúpil v rámci stratégie potlačenia americkej obchodnej expanzie nemecký cisár Wilhelm II. s myšlienkou založiť európsku obchodno-politickú koalíciu. Na jeho návrh sa začalo oficiálne rokovať s Ruskom, cieľom čoho bolo utvoriť ruským firmám v Nemecku výsadné podmienky pre obchod s naftou. Toto opatrenie bolo namierené proti Standard Oil, ktorá mala v nemeckom obchode s naftou rozhodujúce miesto. Rockefeller mal záujem tieto rokovania prekaziť a vláda USA ho v jeho zámere podporila.

 

Ruská ropa mala viacero konkurenčných výhod, vyššiu kvalitu i vyššiu výnosnosť (280 sudov na prameň denne, oproti piatim americkým). Koncentrácia na malom priestore okolo mesta Baku a blízkosť európskych trhov spôsobili, že Rusi usporili na transportných nákladoch. Len v rokoch 1882 až 1888 znížila ruská konkurencia americký podiel na svetovom trhu o tretinu. Rockefeller čelil prirodzeným výhodám ruskej ropy lepšou organizáciou a technológiou. Inžinieri Standardu zdokonalili tankery a chemici firmy zlepšili rafináciu. Nemec Herman Frasch vyvinul metódu ako zbaviť ropu síry, čo Američanom umožnilo využívať aj málo kvalitné ropné polia.

 

Domnievam sa, že sme priamo osudom predurčení, aby sme reorganizovali ázijskú časť tej obrovskej chaotickej masy, ktorú nazývame Ruskom,“ vyhlasoval Rockefeller. „Celá východná Sibír až k Irkutsku je náš prirodzený trh,“ dopĺňal ho senátor A. Beveridge. Prvý náklad petroleja vyviezla Rockefellerova spoločnosť do zahraničia v sedemdesiatych rokoch. Americký petrolej sa nestretol s konkurenciou a získal trhy v Anglicku, Francúzsku, Nemecku, Rusku, Indii, Číne a v ďalších krajinách. Monopolné postavenie, ktoré Standard Oil na týchto trhoch mala, jej umožňovalo stanoviť vysoké ceny a dosahovať obrovské zisky. Na začiatku sedemdesiatich rokov sa v Rusku predalo asi 60 miliónov litrov amerického petroleja. Avšak po tom, čo v Rusku došlo k zmenám vo vlastnení pôdy sa preto situácia výrazne zmenila. Rusko, o ktorom ideológovia expanzionizmu uvažovali ako o objekte americkej kolonizácie, vystúpilo v úlohe hlavného Rockefellerovho súpera na svetovom trhu.

Do polovice osemdesiatych rokov pracovalo v Baku už niekoľko naftových združení. Nobelova firma zorganizovala mohutný priemysel a vytlačila Američanov z ruského trhu. Nafta z Baku začala prúdiť na zahraničné trhy a úspešne konkurovala Standard Oil. V priebehu niekoľkých málo rokov vzrástol export ruského petroleja desaťnásobne. Na začiatku osemdesiatych rokov Rusko vyvážalo iba asi 2 milióny litrov petroleja, a koncom desaťročia už viac než 500 miliónov litrov. Za ďalších desať rokov prevýšila ťažba nafty v Rusku ťažbu americkú. V tom čase sa v ruskom naftárskom svete objavila nová silná postava - Rothschild, ktorý spolu s Nobelom zaujal v Baku vedúce postavenie.

 

Vedenie Standard Oil sa rozhodlo prijať okamžité opatrenia, aby zastavilo ofenzívu ruskej ropy. Vo všetkých európskych krajinách organizovalo oporné body - filiálky, ktorých hlavnou úlohou sa stal boj s ruskou konkurenciou. Tak sa začala vyvíjať sieť Rockefellerových „dcérskych“ podnikov, ktorá pôsobili neskôr na celom svete. Rockefellerovi agenti v Baku rokovali s miestnymi priemyselníkmi aby prostredníctvom ich firiem mohli vybudovať základ pre filiálku Standard Oil v Rusku. Prostredníctvom Nobela získali Rockefellerovi ľudia kontrolu päťdesiatich percent ruskej nafty.

 

Rockefellerova National City Bank participovala v roku 1899 na americkej pôžičke Rusku. Táto pôžička bola určená na stavbu Vladikaukazskej železnice, dôležitej „naftovej magistrále“. Podľa názoru predstaviteľov Standard Oil mala železničná doprava v Rusku kľúčový význam pre celý naftový problém. Rusko práve prežívalo ťažké chvíle v dôsledku konfliktu s Japonskom na Ďalekom východe. Mnohým bolo už vtedy jasné, že hrozí vojna. V Petrohrade vývoj udalostí očakávali s napätím. National City Bank využila vhodný okamih a oznámila, že poskytne Japonsku pôžičku na vojnu s Ruskom, ak Cárska vláda odmietne predať Američanom naftové náleziská. Po vypuknutí rusko-japonskej vojny Spojené štáty formálne vyhlásili neutralitu. V skutočnosti však profitovali z vojnových dodávok Japonsku a zároveň mali záujem na oslabení Ruska. Rusko-japonská vojna bola medzníkom v medzinárodnej naftárskej konkurencii. Zmenila pomer síl a utvorila nové bloky. Udalosti tých čias pohli Rothschilda k tomu, aby zrevidoval celú svoju dovtedajšiu politiku. Zblížil sa s britskými spoločnosťami a neskôr im odpredal všetky svoje podniky v Rusku.

 

Mexiko 

Na začiatku 20. storočia sa rozhorel americko-britský konflikt v Mexiku. V tejto krajine dosiahla naftová konkurencia taký stupeň, že spôsobila pád niekoľkých vlád. Rockefeller sa v Mexiku usadil už koncom 19. storočia. Neveľká firma Walters Pierce Oil Company, ktorá mu tu patrila, spočiatku nehrala dôležitú úlohu. Hlavným americkým podnikom bola Mexická naftová spoločnosť E. Dohenyho. Pracovala v úzkom kontakte s Rockefelllerom, ktorý zrejme vlastnil balík jej akcií. V Mexiku okrem toho pôsobili desiatky ďalších menších amerických firiem, tak či onak spojených s hlavnými korporáciami. Celkove kontrolovali Američania asi 80 percent nafty v Mexiku a vytvorili tu taký tvrdý režim, že miestne obchodné združenia dokonca žiadali ruského vyslanca, aby intervenoval v záujme dovozu ruskej nafty do Mexika.

Mexická vláda, na ktorej čele stál vtedy prezident P. Diaz, udelila na protiváhu Američanom koncesiu britskej Pearsonovej firme. Britská politika v Mexiku súvisela s prechodom britského loďstva na naftové palivo. „V stávke je osud Británie ako vládkyne morí,“ konštatoval americký časopis. Nedá sa povedať, že by Diazovi boli Angličania sympatickí. Jednoducho vychádzal z takejto úvahy: „Dokiaľ sa naftové spoločnosti medzi sebou klbčia, budeme dostávať dosť peňazí.“ O niekoľko rokov ťažili Angličania už asi 60 percent mexickej nafty. Vtedy vypukol medzi Rockefellerom a Pearsonom konflikt. Spojené štáty začali podporovať mexickú politickú opozíciu. Za favorita si vybrali vodcu liberálnoburžoáznej opozície Madera, ktorý začal na území USA formovať vojenské jednotky. Spojené štáty Americké podporovali tieto intervenčné jednotky dodávkou zbraní a vojenského materiálu. Na prípravu krvavého povstania proti Diazovi uvoľnil značné finančné položky aj Rockefeller. Tieto očakávania boli do takej miery zrejmé a fakt, že Rockefeller Madera finančne podporuje, natoľko všeobecne známy, že ruský vyslanec v Mexiku pokladal Standard Oil za hlavného iniciátora mexických udalostí. Napísal o tom: „Snaha monopolizovať a získať mexický naftový priemysel je už niekoľko rokov cieľom severoamerickej expanzívnej politiky a jednou z príčin finančnej podpory, ktorú Maderova revolúcia roku 1911 dostávala od Standrad Oil.“

Madero zvíťazil, Diaz musel utiecť a zrieknuť sa prezidentského úradu, ale ani nová vláda nesplnila nádeje. Madero sa nevládal vyrovnať s rastúcim revolučným hnutím v krajine, a to ho viedlo na cestu sociálnych zmien. Pod tlakom masových vystúpení sa aj Madero musel dať cestou reforiem a premien, ktoré USA nesľubovali nič dobré. Reformy mohli jeho položenie upevniť, ale ako správne poznamenal ruský vyslanec, zámery Spojených štátov boli práve opačné: „Nedopustiť, aby Mexiko malo silnú vládu.“ A tak keď USA videli, že Madero sklamal ich nádeje, prestali ho podporovať.

Američania znova začali svoju hru s opozíciou, tentoraz krajne pravicovou. Na čele tých síl stál V. Huerta. Začiatkom roku 1913 uskutočnil kontrarevolučný prevrat. Prezident Madera bol popravený. Americký priemysel však aj v tomto prípade vsadil na zlého koňa. Ukázalo sa, že Huerta udržiaval tajné spojenie s Angličanmi. Dostával od nich peniaze a poslušne plnil príkazy britských naftových spoločností. Keďže ani teraz nedosiahli Spojené štáty svoje ciele, začal americký kapitál kuť proti Huertovi sprisahanie a americká vláda odmietla uznať novú mexickú výkonnú moc. Huerta sa udržal rok. Potom padol, rovnako ako jeho predchodcovia. Vlády sa ujal Carranza, ktorý sa vyhlásil za Maderovho pokračovateľa. Spojené štáty dúfali, že Carranzu „skrotia“, a spočiatku ho podporovali. Ale ani tentoraz ich plánom nebol súdený lepší osud.

 

Ustavičné vládne zmeny v Mexiku prebiehali zdanlivo na pozadí revolučného hnutia, ale rovnako dôležitou hnacou silou bolo naftové súperenie. Rockefellerove peniaze a oficiálne zásahy USA mali nachádzať také riešenie mexického problému, ktoré by zodpovedali záujmom amerického kapitálu. Počas celého mexického konfliktu Spojené štáty priamo alebo nepriamo vojensky zasahovali. Vyzbrojovali svojich stúpencov a začiatkom roku 1914 využili bezvýznamný incident a vysadili svoje vojská vo Vera Cruz. Mexiku hrozila americká okupácia. Po dvoch rokoch, pod zámienkou trestnej výpravy proti bandám na mexicko-amerických hraniciach, poslali USA do Mexika armádny zbor. Neskoršie museli USA svoje vojská stiahnuť - a aj tentoraz to urobili pod tlakom revolučných udalostí a zložitej medzinárodnej situácie. Rast nacionálnych nálad spôsobil, že v mexickej ústave z roku 1917 boli zakotvené články o ochrane prírodného bohatstva. Ústava stanovila, že pôda, prírodné zdroje a vody na mexickom území patria národu. Prijatie tejto ústavy vyvolalo nový nátlak na Mexiko. Carranzova vláda padla a prezidentom sa stal Obregon. Američania sa pokúsili dohodnúť sa s ním, ale aj tentoraz bez úspechu. Obregon po čase rezignoval. Až roku 1928 dosiahli kompromis - podľa nového zákona, ktorý bol vtedy prijatý, si naftové spoločnosti zachovali vlastníctvo.

 

Venezuela 

V Latinskej Amerike hájila záujmy Rockefellerovej spoločnosti aj Standard Oil Company of Venezuela, neskoršie premenovaná na Creole Petroleum Company, ktorá sa spolu s Arabian American Oil Company stala najdôležitejším Rockefellerovým zahraničným podnikom. Vo chvíli, keď Spojené štáty prejavili záujem o venezuelské naftové náleziská, ktoré boli, ako sa čoskoro ukázalo, najbohatšie na svete, bol tam už Deterding pevne usadený. Aj tu bol Rockefellerovým hlavným konkurentom.

 

Ázia a politika „otvorených dverí“ 

Obchodné záujmy Rockefellerovej spoločnosti na indonézskych ostrovoch - Jáve, Borneu a Sumatre sa krížili s veľmi aktívnym holandským a neskoršie aj anglickým kapitálom. Za niekoľko rokov tam dosiahli prekvapujúce výsledky. Nafta sa tu dobývala lacno a neďaleká Čína, ako aj ďalšie trhy Ďalekého východu prakticky znemožňovali konkurenciu. Obchod s petrolejom v tejto krajine prinášal kolosálne príjmy a Standard Oil prejavovala o Čínu živý záujem. Koncom deväťdesiatych rokov však boli americké záujmy v Číne ohrozené. Európske veľmoci a Japonsko si rozdelili celú krajinu na „sféry vplyvu“ a kontrolovali najdôležitejšie a hospodársky najvýhodnejšie čínske provincie. Spojené štáty sa tiež pokúšali odhryznúť si z čínskeho koláča, ale sa im to nepodarilo. Rozdelením Číny boli americké expanzívne záujmy ťažko poškodené a podnikateľské kruhy v USA požiadali vládu o podporu. Doktrínou „otvorených dverí“ požadovali Spojené štáty, aby ich obchodní predstavitelia mali „rovnaké možnosti“ ako zástupcovia iných štátov. Žiadali, aby dvere pre obchod boli otvorené všade a všetkým, nezávisle od „sfér vplyvu“. Ak vezmeme do úvahy hospodársku prevahu Spojených štátov, bola by pre ne takáto situácia výhodná.

 

J.D.R v ústraní 

Na jednej strane Rockefellerove akcie viedli k neprestajným zahraničnopolitickým konfliktom a zrážkam, čím sa vyvolávalo medzinárodné napätie, na druhej strane nafta získala strategický význam. Začala sa používať ako palivo na námorných vojenských lodiach a naftové súperenie sa tak priamo spájalo s pretekmi v zbrojení. Obidva tieto aspekty naftovej politiky sa mimoriadne priostrili v predvečer prvej svetovej vojny. Rockefeller sa v spomienkach na toto obdobie nechal často unášať hnevom: „Nie som z tých, čo radi ležia na chrbte, zatiaľ čo naší drahí anglickí priatelia (t. j. Deterding a jeho spoločníci) - ach, ako ich máme radi! - si zariaďujú svoje záležitosti, keď nám najprv zviazali ruky i nohy. Máme príliš mnoho skúseností. Poznáme teraz už dobre ich metódy: zaberajú naše lode, využívajú ich pre našich konkurentov na Východe, v čele ktorých stoja židia (t. j. rothschildovci), a kričia: Vlci! Vlci! - Standard Oil Co!

 

John D. Rockefeller sa vďaka rope stal najbohatším človekom v dejinách USA. V roku 1910 dosahovalo rodinné bohatstvo 2,5 percenta hodnoty celej americkej ekonomiky. Rod Rockefeller vlastnil, okrem podielov z každej z 38 „dcér“ Standard Oilu, aj 16 železničných a šesť oceliarskych spoločností, deväť bánk, šesť lodeníc, deväť realitných firiem a tri pomarančovníkové plantáže.

 

Rockefeller sa z vedenia stiahol v roku 1897. Zvyšok života strávil koordináciou a financovaním desiatok spoločenských projektov. Bol presvedčený, že schopnosť zarábať peniaze je dar od Boha, aby sa rozmnožovali a používali pre dobro ľudstva. „Nepoznám nič tak opovrhnutiahodné ako zarábať peniaze len za účelom peňazí“, vravieval. V roku 1912 disponoval bohatstvom v hodnote 900 miliónov dolárov. Po svojom odchode do dôchodku vyčerpal na tieto účely takmer všetky prostriedky. Jeho syn, pokračovateľ biznisu, ho takmer dobehol s 537 miliónmi. Medzi charitatívne aktivity Rockefellerovcov patrí napríklad založenie univerzity v Chicagu, či národného parku Acadia, obnova koloniálneho mestečka Williamsburg a podpora baptistickej cirkvi. Jeho General Education Bord bojoval proti negramotnosti černochov a Rockefellerova nadácia financovala vývoj účinných liekov proti rakovine, žltej zimnici a zápalu mozgových blán. Dodnes je najväčšou charitatívnou organizáciou na svete. John D. Rockefeller zomrel 23. mája 1937.

 

Rockefeller - Druhá generácia 

Čistý zisk trustov bol spočiatku 10-15 miliónov dolárov ročne, ale roku 1911 to už bolo 95 miliónov dolárov. Rockefeller bol v tom období vládcom najväčšieho majetku na svete. Americkí automobilisti síce ešte nepoznali ohnivohrdzavého tigra - znak benzínových staníc Standard Oil - ale čerpadlá s nápisom Standard Oil už nachádzali všade. Roku 1915 bola spotreba benzínu v Amerike po prvý raz vyššia ako spotreba petroleja. Automobil priniesol rodine stámiliónové zisky.

Rockefellerovci dosiahli počas Prvej svetovej vojny slušné príjmy aj z predaja benzínu spojeneckým silám v Európe. Vojská protinemeckej koalície mali vtedy 92 tisíc nákladných automobilov, objavili sa obrnené autá a neskôr aj tanky. Amerika sa stala ich najvýznamnejším dodávateľom paliva.

 

Obrázok

 

Krátko po vojne sa Komisia pre palivá obrátila na ministerstvo spravodlivosti s protestom proti existencii protitrustových zákonov. Komisia obvinila vládu, že jej činnosť „oslabila skupinu Standard Oil Co. a naftové spoločnosti. Vyhlásili, že pre úspešnú expanziu musia mať podporu vlády, ktorá bude s nimi spolupracovať, a musia mať možnosť získavať naftové náleziská kdekoľvek na svete, aby tak zabezpečili vzrastajúcu spotrebu naftových výrobkov v Spojených štátoch. Protitrustové zákony sa označovali za škodlivé a odporujúce národným záujmom. Bolo rozhodnuté zrušiť obmedzenia a všemožne podporovať korporácie v ich zahraničnej expanzii. Keď sa stal štátnym tajomníkom Hughes, požiadal svoje právne oddelenie, aby preskúmalo možnosť zrušenia protitrustových zákonov. V čele rodinného podniku stál zástupca druhej generácie obchodníckej dynastie, John D. Rockefellera II.

 

Ludlow 

Sotva J. D. Rockefeller odišiel na odpočinok, prevalil sa obrovský škandál na šachtách v Colorade. Rockefellorovcom tu patrila uhoľná spoločnosť Colorado Fuel and Iron. Podľa svedectva amerických historikov sa postavenie tamojších baníkov rovnalo takmer otroctvu. Boli to prevažne prisťahovalci, Gréci, Taliani, Rusi, Srbi, Bulhari, Poliaci a ďalší príslušníci, dohromady 21 národností. V rokoch 1903 - 1904 a znova roku 1910 sa baníci bezúspešne pokúsili dosiahnuť aspoň minimálne zlepšenia. Ich akcie tvrdo potlačili a Rockefeller odmietol akékoľvek ústupky. V coloradských baniach vládli podľa vtedajšej ľavicovej tlače stredoveké pomery. Banícka oblasť, izolovaná od okolitého sveta, bola podľa nich akýmsi feudálnym lénom. Podnikatelia vlastnili všetku pôdu a bez ich povolenia ju nesmel nikto skupovať. Byty, školy a kostoly - všetko patrilo spoločnosti, spoločnosť kontrolovala učiteľov a kňazov, alebo ich dokonca dosadzovala. Mzdu nevyplácali v dolároch, ale v bonoch, ktoré spoločnosť sama vydávala, a tak zaviedla vlastný peňažný systém.

V lete roku 1913 však predsa len robotníci Rockefellerovej spoločnosti žiadali, aby sa založila odborová organizácia a uzavrela kolektívna zmluva, ktorá by im zabezpečovala ich práva. Aj tentoraz boli robotnícke požiadavky kategoricky zamietnuté. Vedenie spoločnosti odmietlo rokovať so zástupcami Spojených baníckych odborov, ktorí prišli do Colorada. Rockefellerova spoločnosť sa naopak pripravovala na represie. Doplnila miestnu políciu ľuďmi naverbovanými zo susedných štátov. (Neskoršie sa ukázalo, že mnohí z nich boli ľudia s temnou minulosťou a niektorí boli dokonca zločinci.) Na boj so štrajkujúcimi si spoločnosť obstarala pancierový voz a pripravila zbrane. Na pahorkoch okolo baní vybudovali zákopy, postavili svetlomety a guľomety. V septembri roku 1913 opustilo 9000 baníkov aj s rodinami osady spoločnosti a utáborili sa pod stanmi neďaleko mestečka Ludlow. Tak sa začal známy štrajk, ktorý sa skončil krvavou masakrou. V amerických dejinách sa táto udalosť nazýva „masakra v Ludlow“.

dní pred tragickým dátumom obkľúčili tábor štrajkujúcich najaté bandy vedené šerifmi a silné jednotky národnej gardy štátu Colorado. Táto garda mala dbať o zachovanie poriadku, v skutočnosti ju však použili ako katov proti robotníkom. Dvadsiateho apríla na výšinu nad táborom umiestnili guľomet a odpálili dve bomby. To bol signál na útok. Odbory, ktoré zohrali v krvavom prelievaní svoju negatívnu úlohu, porovnateľnú so zodpovednosťou vedenia podniku, dodali neskúseným robotníkom pušky a štvavou agitačnou činnosťou ich vystavilki smrteľnému nebezpečenstvu. Robotníci sa tak stali rukojemníkmi vo vysokej hre, ktorú nemohli vyhrať. Sily boli veľmi nevyrovnané. Celých dvanásť hodín zasypávali tábor strely z pušiek a guľometov. Stovky žien a detí utiekli. Tí, ktorým sa to nepodarilo, sa poschovávali v jamách pod stanmi. Príslušníci národnej gardy, v snahe zničiť stanové mestečko, a teda centrum nepokojov, poliali stany dechtom a podpálili. O život tak prišli ľudia, ktorí hľadali v jamách pod horiacimi prístreškami, útočisko pred streľbou. V jednej takej jame objavili ostatky jedenástich detí a dve ženy, ktoré tam za živa zhoreli. Veliteľa rebelov, robotníka L. Ticusa zavraždili najatí žoldnieri. Keď ho zajali, najprv ho takmer na smrť stĺkli pažbami, a potom ho zastrelili. Dohromady padlo 66 ľudí. Správa o krvavej masakre v Ludlow vzrušila susedné obce. Baníci zastavili prácu a pomýšľali na odplatu. Situácia bola kritická. Vláda štátu sa obrátila na prezidenta Wilsona so žiadosťou, aby vyslal federálne vojsko. Prezident žiadosti vyhovel. Jazdné jednotky, ktoré federálna vláda poslala, povstanie potlačili.

Komisia Kongresu USA musela konštatovať, že Rockefeller podporoval svojvôľu svojich úradníkov. Komisia napísla: „ V každom liste, ktorý písal svojim agentom, ich podporoval a podnecoval v tejto činnosti.“ Ešte počas procesu rozširovala tlač ohovárania a klebety, ktoré mali skompromitovať štrajkujúcich robotníkov a vedenie odborov. Peniaze vykonali svoje a vládna moc ich podporila. Na lavici obžalovaných preto nesedel Rockefeller alebo jeho ľudia z Colorada, ale robotníci. Pred súdom stálo 124 ľudí. Ľudia, ktorí zavinili smrť robotníkov a ktorých formálne postavili pred súd, boli až na jednu výnimku oslobodení spod obvinení. Veliteľ oddielov národnej gardy bol odsúdený za zabitie Ticusa. Svedkovia ho usvedčili, že na ňom zlomil pažbu pušky. Poprieť tento fakt sa nepodarilo, a tak ho odsúdili: Sudca mu znížil vojenskú hodnosť o jeden stupeň.

Rok po udalostiach v Ludlow vypukol nový štrajk v rafinériách nafty spoločnosti Standard Oil v Bayonne. T. Dreiser po svojom pobyte v Bayonne napísal: „Vnímavý človek, čo sem náhodou zablúdi, sa zachveje a ponáhľa sa preč, stiesnený a skľúčený tým, čo videl. Tá obrovská ríša temna je tu v neprestajnom pohybe a hrá najjemnejšími odtieňmi sivej a čiernej.“ Väčšina týchto prisťahovalcov nevedela ani čítať, ani písať po anglicky. Pokúšali sa ich rozptýliť na rozličné miesta, aby zabránili ich spoločným akciám. No nespokojnosť rástla a v júli 1915 prerástla do štrajku, na ktorom sa zúčastnilo vyše 5000 ľudí. Proti štrajkujúcim poslali políciu a špeciálne oddiely detektívov. Došlo k zrážkam, pri ktorých bolo zabitých niekoľko robotníkov.

 

Boľševické Rusko 

Sociálne nepokoje usilovali aj o Cárske Rusko. Pred boľševickou revolúciou bolo známe, že Rockefeller má záujem o ruskú naftu a že Standard Oil tajne vlastní akcie Nobelovej spoločnosti. Neskôr sa Rockefellerovo spojenie s Nobelom legalizovalo a ich dohoda zverejnila. Standard Oil vložila do Nobelovej spoločnosti 7 miliónov dolárov a rátala s tým, že sa jej podarí pevne sa usadiť v ruskom naftovom priemysle. Krátko po revolúcii v Rusku jeden anglický časopis napísal, že hlavné mesto azerbajdžanskej nafty Baku „má väčší význam než ktorékoľvek iné mesto na svete“. „Ak je nafta kráľom, je Baku jej trónom,“ písal časopis. Vedenie Standard Oil malo rovnaký názor. Ešte pred vyhlásením sovietskej moci v Zakaukazsku uzavrela Rockefellerova spoločnosť s azerbajdžanskou vládou dohodu o kúpe naftových polí v Baku. Vláda však padla a dohoda stratila platnosť. Na parížskej mierovej konferencii vystúpila americká delegácia s požiadavkou, aby sa Arménsko stalo mandátnym územím. Podľa vyjadrenia anglického odborníka D. Newbolda, autora knihy Bankári, akcionári a boľševici, možno túto požiadavku do značnej miery vysvetliť úsilím Američanov zabezpečiť si prístupové cesty k naftovej oblasti v okolí Baku. Želanie Standard Oil zmocniť sa kaukazských naftových nálezísk vysvetľovalo podľa Newbolda americkú požiadavku presnejšie ako falošná starostlivosť o blaho arménskeho ľudu. Milióny investované do Nobelových akcií prehlbovali nepriateľstvo voči sovietskemu zriadeniu. Boľševici vyhlásili priemysel a banky za všeľudové vlastníctvo a znárodnili ich. Rockefeller anonymne venoval peniaze na podporu ruskej kontrarevolúcie. Iba za dva roky (1921-1923) dostala ruská biela emigrácia približne 100 tisíc dolárov. A Rockefeller im dával peniaze aj naďalej. Posledné informácie o jeho spojení s touto skupinou pochádzajú zo začiatku tridsiatych rokov. Rovnako tak majiteľ anglo-holandskej spoločnosti Royal Dutch Shell, ktorý sa krátko pred prvou svetovou vojnou zmocnil Rothschildovho podniku v Rusku. Krátko nato, čo Standard Oil kúpila Nobelove akcie, získal Deterding aj cenné papiere troch ďalších ruských spoločnosti, Mantaševa, Lianozova a Gukasova. Boli to trocha menšie firmy, ale dohromady urobili z Deterdinga prvého pretendenta na vládu nad ruskou naftou. Nie div, že Royal Dutch Shell zastávala najdôležitejšie protisovietske stanovisko. To boli princípy, ktoré viedli americkú vládu k politike „neuznávania“. Vyše pätnásť rokov Spojené štáty odmietali uznať Sovietske Rusko a neudržiavali s ním diplomatické styky. Rockefeller a jeho spoločnosť patrili k tým, čo túto politiku podporovali, a predsa, nech to znie akokoľvek paradoxne, predstavitelia Standard Oil sa usilovali o rozvoj stykov so Sovietskym zväzom. Od roku 1924 začali Rockefellerove spoločnosti masovo nakupovať sovietsku naftu.

 

Naftový prezident a Aféra Teapot Dome 

V roku 1919 vymenoval zjazd Republikánskej strany Hardinga za svojho kandidáta na prezidentský úrad. Predstavil ho vodca republikánskej strany senátor B. Penrose. Výdavky republikánov na Hardingovu kampaň boli päťkrát vyššie než náklady demokratov. Penrose dodržal slovo a Harding, ktorý zastával podľa jeho rady záujmy naftových spoločností, vo voľbách v januári 1920 s prevahou zvíťazil. Mal byť prezidentom McKinleyho typu a nový pán Bieleho domu sa do tejto úlohy horlivo pustil. Harding pochádzal z naftárskeho štátu a ropní oligarchovia ho spravili prezidentom. Nikdy na to nezabúdal. Želania naftových korporácií boli preňho zákonom. Pamätal na ne, keď vymenúval ministrov a obsadzoval ich „ľudmi“ vysoké úradnícke miesta. Harding sa snažil, aby bol na úžitok sponzorom svojej politickej kariéry. Bol ochotný pre nich urobiť čokoľvek a aj pre nich veľa urobil.

Rovnako presvedčivým dôkazom bola v tomto zmysle aj osoba ministra vnútra, ktorým sa stal senátor z New Mexika. Nový hardingov minister A. Fall reprezentoval v mexickej otázke najagresívnejšie krídlo a bol stúpencom ozbrojenej americkej intervencie. Bol texasan a dôsledne obhajoval záujmy naftového biznisu. Známy americký spisovateľ John Steinbeck v tejto súvislosti napísal, že Texas sa stáva stále viac „izolovanou silou“. Spisovateľ si všíma neubúdajúcu energiu, bojovnosť a mobilitu texaského kapitálu. Porovnáva texaských akcionárov s vojskom, ktoré dobýva novú krajinu. Bohatstvo získal Texas chovom dobytka, zbrojným priemyslom a bankovníctvom. Základom texaského bohatstva je však nafta. U nej si zarobili obrovské majetky takí magnáti, ako P. Getty, H. Hunt, Murchinsonovci a iní. Nafta podnietila agresivitu texaského kapitálu. Naftoví magnáti z Texasu sa neuspokojujú iba územím vlastného štátu, ale zasahujú aj za jeho hranice a získavajú tam naftové náleziská. Z Fallovej iniciatívy sa po Hardingovom zvolení uskutočnilo stretnutie amerického prezidenta s mexickým prezidentom Obregonom.

 

Podplácanie, úplatkárstvo a mrhanie štátnymi prostriedkami dosiahlo počas Hardingovej vlády nevídané rozmery. Verejnosť vnímala tieto kauzy do určitého obdobia iba okrajove. V dôsledku zneužitia moci a rozkrádania naftových polí však vypukol obrovský škandál, zasahujúci najvyššie persóny americkej politiky. Išlo o škandál s pozemkami (aféra Teapot Dome), ktorý otvorili na pôde Kongresu demokratickí politici. Išlo o miliardy. Naftové polia na tom pozemku patrili ministerstvu vojnového loďstva. Dlhé obdobie bola nafta v Teapor Dome objektom žiadostivosti naftových korporácií. Za vlády prezidenta Wilsona navrhovalo ministerstvo znárodnenie naftového priemyslu, aby sa zabezpečilo palivo pre vojnové loďstvo. Korporácie síce súhlasili s názorom, že nafta je strategickou surovinou, ale usudzovali, že nemá byť v štátnych, ale v súkromných rukách. Pozemky, ktoré patrili ministerstvu vojnového loďstva, boli bohaté na naftu. Pravda, zdroje už boli trocha narušené, pretože naftové spoločnosti, predovšetkým Standard Oil, umiestňovali svoje vrty priamo na hraniciach štátnych pozemkov a naftu z nich odčerpávali. Napriek tomu ešte toho ostávalo dosť.

Blížil sa posledný Hardingov rok v Bielom dome a on ešte stále – aj napriek mnohým negatívnym ohlasom - dúfal, že bude znova zvolený. Na svoju ďalšiu volebnú cestu po krajine sa pripravoval vo veľmi chmúrnej nálade a zveril sa svojmu tajomníkovi, že je rozhodnutý povedať národu pravdu o tom ako ho zradili. „Keď ľudia vypočujú všetko, uveria mi,“ vyhrážal sa prezident. Krátko pred odchodom dal do poriadku svoje písomnosti a odovzdal Daughertymu testament, v ktorom rozdelil svoj majetok medzi príbuzných. O niekoľko dní prezident za záhadných okolností zomrel. Hovorilo sa, že vraj náhodou použil akýsi jed a následkom otravy zomrel na mŕtvicu. Mnohí sa však domnievali, že to nebola náhodná otrava: chceli sa ho skrátka zbaviť. Rozšírila sa aj povesť, že tušil škandál, a preto spáchal samovraždu. Pripomínala sa aj voľakedajšia predpoveď veštkyne: „náhla, násilná alebo náhodná smrť“.

 

Po Hardingovi nastúpil do úradu viceprezident C. Coolidge. Roku 1924 porazil vo voľbách demokratického kandidáta a bol zvolený na ďalšie obdobie. Bol to konzervatívny, mlčanlivý človek. Keď ho raz obviňovali z lenivosti, odpovedal: „Vari neviete, že by zmizli štyri pätiny všetkých ťažkostí nášho života, keby sme sedeli a mlčali?“

Po voľbách roku 1928 vystriedal Coolidgea prezident Hoover, ktorý ďalej niesol zástavu republikánskej strany. Hoover bol ministrom obchodu v Hardingovej i v Coolidgeovej vláde. Jeho vstup do kabinetu bol výsledkom politickej dohody uzavretej počas volebnej kampane roku 1920. Na predvolebnom zjazde bol spolu s Hardigom jedným z možných republikánskych kandidátov. Po porážke dostal ako jeden z prvých pozvanie za člena kabinetu. Hoover vo svojich pamätiach napísal, že „Harding nemal pre svoj úrad ani dosť intelektu, ani skúseností“.

 

Rockefeller - Tretia generácia 

Tretiu generáciu dynastie Rockefellerovcov predstavovala pätica synov Johna D. Rockefellera II. : John D. III., Nelson, Laurance, Winthrop a David. Obchodnú kariéru začali bratia Rockefellerovci v tridsiatich rokoch. V tom obdoby ukončili všetci, okrem Winthropa vysokoškolské štúdiá. Rockefellerovci vlastnili balík akcií spoločnosti Standard Oil Company of New Jersey (ESSO - bola na druhom mieste medzi stovkou najväčších amerických korporácií), Standard Oil of New York (MOBIL - piate miesto), Standard Oil of California (STANCAL - štrnáste miesto). Rockefellerovcom a ich najbližším spojencom patrilo od 3 do 19 percent akcií týchto spoločností.

 

Za prvé povojnové desaťročie vzrástli americké zahraničné investície do naftového priemyslu štyrikrát a tvorili tretinu všetkých zahraničných investícií. Podľa údajov Chase Manhattan tvorila nominálna hodnota amerických investícií do zahraničných naftových společnosti roku 1955 osem miliárd dolárov a ich skutočná hodnota bola niekoľkokrát vyššia. Roku 1967 mala rockefellerovská naftová spoločnosť ESSO čistý zisk miliardu dolárov a z toho asi tri štvrtiny zarobila na zahraničných operáciách. ESSO ročne vyťažila, spracovala a predala vyše 200 miliónov ton nafty. Iba pätina tejto nafty sa ťažila v Spojených štátoch, niečo menej ako dve pätiny na Strednom východe, v Afrike a v ďalších oblastiach východnej pologule, zvyšok v Latinskej Amerike. Znáčné príjmy Rockefellerovcov pochádzali z arabského Východu, z Iránu a z Venezuely. Podľa údajov Chase Manhattan investovali americké naftové korporácie počas celého obdobia svojej činnosti na Strednom východe 770 miliónov dolárov, a iba roku 1962 utŕžili na predaji arabskej ropy 360 milónov USD.  

Po vyše dvadsiatich rokoch tichej spolupráce stali Rockefellerovci aj najväčšími akcionármi spoločnosti Chrysler. Spojenectvo naftových a automobilových spoločností fakticky existovalo veľmi dávno a obidve odvetvia už vtedy spolupracovali. Pre Rockefellerovcov bolo takticky výhodné neuverejňovať spojenie s automobilovými koncernmi. Obľúbenosť veľkých áut s výraznou spotrebou pohonných látok, bolo u americkej verejnosti spôsobené práve marketingovým pôsobením týchto korporácií a trvalo až do 21 storočia, kedy doľahla na západný svet Veľká hospodárska kríza a mimo iného spôsobila aj finančný bankrot troch veľkých amerických automobilových spoločností: Chrysler, Ford a GM. 

V Trumanovej vláde bol štátnym tajomníkom D. Acheson, ktorý mal spojenie s Rockefellerovu poisťovacou spoločnosťou. Eisenhower vymenoval Johna F. Dullesa, ktorého po smrti roku 1959 nahradil Herter, a ten mal svoje záujmy v Standard Oil. Prezident John F. Kennedy vymenoval do jednej z najdôležitejších funkcií štátneho tajomníka prezidenta Rockefellerovho fondu Deana Ruska, ktorý tam zotrval až do Nixonovho vstupu do Bieleho domu. Aj keď sa za Nixona do štátneho departementu dostal „neutrálny“ človek, Rockefellerovci si v plnej miere udržali kontrolu nad zahraničnou politikou. Kľúčové miesto prezidentovho poradcu pre národnú bezpečnosť obsadil Nelsonov dávny spolupracovník H. Kissinger. Jeho vplyv na zahraničnú politiku a na otázky obrany nemá obdoby. Kissinger má také kompetencie, ktoré v mnohom prevyšujú práva normálneho člena vlády.

 

Obrázok John D. Rockefeller III

 

John D. Rockefeller III. bol ako najstarší syn predurčený za hlavu rodinnej spoločnosti. Podľa dohody medzi bratmi stál John na čele rodinného fondu, vlajkovej lode dynastie, ktorej úlohou bola propagačná a politická agenda. Hlavný stan fondu sa nachádzal v budove, nazvanej príznačne továreň na propagandu. Sídlili tam redakcie takých mienkotvorných periódík jako Time, či Life. Hlavnou úlohou tejto rockefellerovskej centrály bola podpora projektov, vedy a výskumu, ako aj politických a spoločenských aktivít, smerom, ktorý vyhovoval záujmom a plánom spoločnosti. Ohromné finančné prostriedky vydávala spoločnosť na také vedecké odvetvia a na taký druh škôl, ktoré pomáhajú upevňovať obchodné pozície na trhu. Táto gigantická mašinéria si podriadili sústavu školstva. Kontrolovala kolégiá a univerzity. V nadnesenom ponímaní fondy týchto korporácií vytvárali obraz krajiny a pretvárali ho v svoj obraz, ovplyvňovali nálady a správanie spoločnosti.

Fond spravoval celú sieť vlastných výskumných centier. Mnoho vedeckých objavov sa subvencovalo z finančných prostriedkov, ktorých tok ovládalo ústredie dynastie. Subvencie dostávali známi vedci a kultúrni pracovníci. Rockefellerov fond uvoľnili značné sumy na nukleárny výskum a výskumy zamerané na vojenský priemysel, ktorý sa stal čoskoro jedným z hlavných zdrojov zisku Rockefellerovcov.

 

Po získaní samostatnosti Indonézia zaútočila na pozície zahraničného kapitálu. Rockefellerovci sa pokúšali tento kurz zastaviť a podporovali opozičné sily v krajine. Indonézska tlač oznámila, že počas kontrarevolučného puču na Sumatre v rokoch 1957-1958 dostávali vzbúrenci peniaze od zahraničných spoločností, okrem iných aj od spoločností amerických. John Rockefeller sa často objavoval v spoločnosti vodcov opozičných strán. Snahy reakcie však boli zmarené a boli prijaté zákony obmedzujúce činnosť zahraničných naftových spoločností. Do indonézskeho hlavného mesta sa vrátil až na jeseň roku 1967. Vláda generála Suharta prijala zákon podporujúci prílev zahraničného kapitálu. Noví indonézski politici prijali Johna Rockefellera a oboznámili ho so svojím hospodárskym programom. „Prišiel som,“ vyhlásil John, „aby som oživil spojenie Indonézie s Rockefellerovým fondom.“

 

Obrázok Laurance Rockefeller

 

Laurance Rockefeller slúžil do roku 1945 v armáde, ale ako neskôr poznamenal: „v duši som nikdy nedemobilizoval“. Udržiaval úzke kontakty z ministerstvom obrany a v rámci rodinného podniku sa venoval jeho novým akvizíciám v zbrojnom priemysle.

Vojensko-priemyslový komplex“ sa stal skutočnou „supermocnosťou“ medzi ostatnými odbormi amerického hospodárstva. V období Studenej vojny poskytoval prácu takmer ôsmim miliónom Američanov. Produkovala, kupoval a financoval tie najlepšie mozgy sveta. Vojenský biznis financoval univerzity, mal rozhodujúce slovo v zahraničnej politike a značný vplyv na vnútropolitickú situáciu Spojených štátov.

Laurance Rockefeller stvoril mimo iné aj legendu vojnového letectva, spoločnosť McDonnal-Douglas Corporation. Do McDonnalovho podniku vložil 400-tisíc dolárov. Na mieste bývalej dielne vyrástol obrovský letecký podnik s niekoľko tisíc robotníkmi. Zbrojný komplex McDonnal sa stal jedným z hlavných dodávateľov amerických vzdušných síl. Hneď po vojne dostala spoločnosť veľkú objednávku na výrobu prúdových stíhačiek a neskoršie aj na miliónový kontrakt na dodávku riadených reaktívnych striel. McDonnalova spoločnosť dodáva veľké množstvo lietadiel pre vojnu vo Vietname. Vojna v juhovýchodnej Ázii bola pre spoločnosť prameňom neslýchaných ziskov. Stíhačky Phantom-2, ktoré americké letectvo používalo, priniesli spoločnosti pôsobiaca pod firemným označením McDonnal Aircraft miliónové príjmy.

Transformovaná spoločnosť McDonnal-Douglas Corporation počítala vládne objednávky v miliardách dolárov. Rastúce vojenské objednávky sa prejavili v technickom napredovaní USA. Jeden z predstaviteľov leteckého priemyslu povedal dopisovateľovi časopisu Newsweek, že „hospodárske výsledky z eskalácie vojny v Ázii sú pre letecký biznis božím darom“.

Jednou z najväčších Lauranceových investícií bola Piasecki Helicopter Co. (1946). Od Kórejskej vojny to bol jeden z finančne najvýhodnejších podnikov. Helikoptéry, ktoré táto firma vyrába, sa masovo používajú aj vo Vietname. Neskoršie sa Piasecki Helicopter spojila s formou Boeing Company, čím Laurance rozšíril svoj vplyv aj na tento podnik.

Rockefellerom kontrolovaná vedeckovýskumná firma Stavid Engineering sa spojila so známym konceronom Lockheed Aircraft Corporation. Nebolo preto nič divné na tom, že Rockefellerovci dlhý čas Vietnamskú vojnu podporovali. Počas volebnej kampane roku 1968, keď silneli protivojnové nálady, začal Nelson Rockefeller kritizovať Johansonovu vládu.

 

Obrázok David Rockefeller

 

David Rockefeller pôsobil od roku 1962 ako generálny riaditeľ Chase Manhattan Bank. Po spoločensko-politickej akvizície najstaršieho brata a vojensko-priemyselnej veľmoci, ktorú stvoril Laurance, držal tretí z bratov v rukách jednu z naprestíznejších finančných inštitúcií planéty. Finančnú moc rodinného podniku posúval ďaleko za hranice USA: „Latinská Amerika dnes prežíva sociálnu revolúciu, ktorá dramaticky a hlboko mení celú spoločnosť. Latinská Amerika sa však nesmie stať nepriateľským, radikálnym či komunistickým kontinentom. Spojené štáty majú záujem na tom, aby revolúcia prebiehala pokojne, aby sa nedotýkala podstaty ich panstva na západnej pologuli.

 

Obrázok Winthrop Rockefeller

 

Winthrop Rockefeller vyhral v novembri 1966 voľby a stal sa guvernérom štátu Arkansas. V súvislosti so zvolením druhého Rockefellera do guvernérskej funkcie sa objavili špekulácie, že arkansaskí republikáni ho budú kandidovať na úrad prezidenta USA. Winthropov odchod na Juh bol spojený s politickou aktivizáciou černošského obyvateľstva a práce černošskej organizácii Národná mestská liga. Podľa kritikov bola dvadsaťmiliónová armáda amerických černochov obrovská politická sila a Rockefellerovci vystupovali ako zástancovia ich občianskych práv preto, aby ju privábili na svoju stranu.

 

Obrázok Nelson Rockefeller

 

Nelson Rockefeller sa stal v roku 1958 guvernérom najväčšieho amerického štátu New York. Mal to byť odrazový mostík pre vstup do Bieleho domu a Nelson skutočne prejavil záujem o prezidentské kreslo.

Koncom tridsiatych rokov predstavovali americké investície do latinskoamerického ropného priemyslu polovicu všetkých zahraničných naftových investícií Spojených štátov. Bolo to takmer 600 miliónov dolárov, z toho rozhodujúcu sumu vložili Rockefellerovci. Dlhoročný konflikt mexickej vlády so zahraničnými spoločnosťami sa skončil roku 1938 znárodnením. Za znárodnený majetok dostal Rockefeller odškodné vo výške 18 miliónov dolárov. Americká vláda spočiatku ostro protestovala a požadovala, aby sa majetok vrátil pôvodným vlastníkom. Pod tlakom okolností musela však ustúpiť.

Už začiatkom roku 1939 sa zišiel prezident Roosevelt na tajnej porade s členmi senátneho výboru pre vojenské otázky. Tu vyhlásil, že hitlerovské Nemecko predstavuje nebezpečenstvo pre záujmy Spojených štátov. Osobitnú pozornosť venoval vtedy nemeckému prenikaniu do Latinskej Ameriky. Vláda Spojených štátov v tejto súvislosti pozvala do Washingtonu Nelsona Rockefellera, aby riadil nový výbor pre styk s Latinskou Amerikou.

Avšak celkom neočakávane sa na verejnosť dostali fakty o Rockefellerovej tajnej dohode s nemeckými monopolmi. Vyšlo najavo, že Standard Oil podporovala vojenský potenciál Nemecka, ktorému pomáhala projektovať závody na výrobu syntetického leteckého benzínu a kaučuku. Na nemeckú žiadosť Standard Oil zatajovala údaje potrebné na postavenie takýchto závodov v USA.

Nelson sa napriek tomu ujal funkcie predsedu Výboru pre koordináciu medziamerických záležitostí zo všetkou dravosťou rockefellerovských génov.

Bol to významný deň nielen pre Nelsona, lež aj pre celú rodinu. Po prvý raz sa dostal jej člen k bezprostrednému riadeniu štátnych záležitostí. V spolupráci so štátnym departementom, FBI a agentmi amerických podnikov v Latinskej Amerike zostavil nelsonov výbor „čiernu listinu“ 1800 firiem, ktoré patrili Nemcom a Japoncom alebo boli podozrivé. Niekedy sa nálepka nacistického podniku nalepila firme len preto, aby mohol byť zlikvidovaný konkurent.

Z Rockefellerovej iniciatívy bola postavená celulózka, ktorá zásobovala papierom latinskoamerické noviny a časopisy. Súčasne sa založili spravodajské agentúry. Dodávali správy, články i obrazový materiál latinskoamerickým novinám a časopisom. Vo Washingtone sa pripravoval materiál o živote Spojených štátov a celého sveta. Spočiatku vyprodukoval Nelsonov aparát dve tisíc propagandistických článkov. Tento počet sa ustavične zväčšoval, až dosiahol rekord - 33 tisíc mesačne. Rockefellerov výbor nerátal s tým, že noviny budú dodávané články uverejňovať dobrovoľne, preto ich spočiatku umiestňoval ako inzeráty. Okrem novinových článkov výbor vydával v polmiliónovom náklade ilustrovaný časopis v španielčine. Neskôr sa k nemu pridala aj portugalská verzia pre Brazíliu a francúzska pre Haiti. Hlavnou témou materiálov, ktoré výbor pripravoval, bola propagácia amerického spôsobu života a medziamerická solidarita. Rovnaký cieľ mali aj rozhlasové relácie a filmy. Latinskú Ameriku doslova zaplavili americké filmy. Premietali sa v mestách a v najzapadlejších dedinách. Platilo heslo: „Ani najzapadnutejšia dedina bez amerického filmu!“ Filmy sa premietali v kinosálach a do vzdialených obcí jazdili špeciálne autokiná. Bolo ich dvesto. Americký spôsob života propagovali hudobnými festivalami, výstavami, návštevami filmových hviezd a známych športovcov. Zastupiteľstvá Rockefellerovho výboru zamestnávali v latinskoamerických krajinách asi 300 ľudí. Neboli podriadení veľvyslancom a konkurovali im.

Jedným zo základných cieľov výboru bolo likvidovať antiamerikanizmus a zastaviť komunistické hnutie. Na to však Rockefeller nestačil. Keď Nelson prišiel začiatkom roku 1939 do Venezuely, protestoval proti jeho návšteve vtedajší vodca opozície Betancourt. Vystúpil proti Nelsonovi v časopise Ahora, ktorý riadil. Napísal: „Keď si (Nelson) prezrel svoje naftové panstvo, vrátil sa do pracovne v Rockefellerovom centre, do domáceho útočišťa, aby sa tu znovu zapodieval dobročinnosťou a podporou umenia. A Venezuela tu zostáva so 180 miliónmi ton nafty pre Rockefellerovcov, s pol miliónom detí bez škôl, s podvyživenými robotníkmi, s troma miliónmi žobrákov, obeťami strašných epidémií. To je dôsledok Rockefellerovho vykorisťovania našej krajiny a jeho pokrytectva.“

 

Od začiatku svojej kariéry sa Nelson obklopoval vplyvnými a uznávanými persónami z ekonomickej, politickej, či intelektuálne sféry. Medzi jeho najvýznamnejších spolupracovníkov patrili: doktor filozofie na Newyorskej univerzite a Nelsonov dlhoročný guvernérskym tajomník W. D. Rowman, ďalej rodinný a firemný právny poradca D. Hinman, ktorý mal úzke kontakty s Republikánskou stranou, D. Lokwood slúžil rockefellerovcom tridsať rokov a mal pod palcom tzv. Lockwoodove družstvo zaoberajúce rozsiahlou politickou agendou. Významné miesto v Nelsonovom aparáte zastával tiež E. Hughes, známi publicista a zahraničnopolitický komentátor časopisov Time a Life. Ďalej je treba spomenúť profesora Henryho Kissingera , ktorý zastával dlhé roky významné vládne funkcie a v službách rockefellerovcov pôsobil ako zahraničnopolitický analytik.

 

V kontexte obdobia Studenej vojny sa z bývalého Nelsonovho výboru utvorili dve nové medziamerické organizácie. Prvá, Americká medzinárodná asociácia pre hospodársky a sociálny rozvoj, zapodievala sa „nekomerčnou“ činnosťou - propagandou, rozvojom stykov s miestnym obyvateľstvom a účasťou na rozličných kultúrnych podujatiach. Druhá, Medzinárodná hospodárska korporácia (IBEC), mala výlučne komerčný charakter. Jej náplňou bol obchod. Väčšina jej zamestnancov prestúpila z bývalého Výboru pre medziamerické záležitosti. Základné prostriedky organizácie pori Rockefellerovom kapitále tvorili vklady naftových korporácií, ktoré exploatáciu latinskoamerickej nafty získavajú rozprávkový zisk. IBEC bol pomocnou organizáciou. Mal pomáhať upevňovať pozície naftových korporácií. Prostriedky, ktoré naftové korporácie darovali spoločnosti IBEC, boli akýmsi odpisom monopolistického nadzisku. IBEC mal iba v Spojených štátoch 135 podnikov, ktoré nikdy nevytvorili priamy zisk. V Rockefellerovom impériu mal IBEC významné postavenie. Úzko spolupracoval s Americkou medzinárodnou asociáciou pre hospodársky a sociálny rozvoj a s ďalšími Rockefellerovými organizáciami. Patrí sem tak Asociácia pre zahraničnú politiku, ako aj Výbor pre zjednotenú Európu, do ktorého Nelson vstúpil na podnet Allana Dullesa. Keď sa Nelson Rockefeller začal zaoberať Latinskou Amerikou, za cieľ vyhlásil boj s komunizmom. V knihe, ktorá ozrejmuje činnosť spoločnosti IBEC, je boj proti komunizmu medzi základnými motívmi, ktorými sa spoločnosť riadi. Táto forma boja proti komunizmu sa neobmedzovala iba na Latinskú Ameriku. IBEC mal neskôr 119 filiálok až v 33 krajinách sveta. V sedemdesiatych rokoch rozšírila svoju činnosť aj na Európu, Stredný a Ďaleký východ. Najvýznamnejším objektom jej aktivity v Európe stalo sa Taliansko, krajina so silným komunistickým vplyvom.

 

Nelson sa aj naďalej snažil o prienik do vysokej politiky. Aktívne sa zapojil do republikánskej volebnej kampane v roku 1952. Republikánskym kandidátom na prezidentský úrad bol D. Eisenhower, veliteľ amerických vojsk v Európe. Rockefeller pokúsil sa dostať medzi hlavných organizátorov volebnej kampane. Vysvetlili mu však, že by to nebolo vhodné, a odporúčali mu ostať v pozadí. Nelson teda zorganizoval skupinu poradcov, špecialistov a reklamných špecialistov, ktorí Eisenhowerovi pripravovali volebné prejavy. Keď sa D. Eisenhower stal prezidentom, prišli do Bieleho domu aj Rockefellerovi ľudia a činnosť pracovnej skupiny pokračovala. Nelson bol hneď po voľbách vymenovaný za šéfa Rady pre politické plánovanie. Rada sa skladala iba z troch členov: Nelsona Rockefellera, prezidentovho brata Miltona Eisenhowera a vplyvného Arthura Fleminga. Triumvirát dostal oficiálny názov Konzultatívna rada pre vládnu organizáciu pri Úrade prezidenta Spojených štátov. Rada dostala také plnomocenstvá, že sa mohla zapájať do činnosti vládnych orgánov. Nelson spolupracoval s bývalým prezidentom firmy General Motors, CH. Wilsonom, ktorý bol v Eisenhowerovej vláde ministrom obrany. Obidvaja boli zástancami agresívnej zahraničnej politiky a pretekov v zbrojení.

Vo februári 1953 sa Nelson Rockefeller stal predsedom zvláštnej komisie pre reorganizáciu ministerstva obrany. Už o mesiac predkladal prezidentovi plán, podľa ktorého mal Pentagon získať nové práva a značne rozšíriť svoju kompetenciu. Nelson túžil pracovať v Pentagone, no namiesto toho mu bolo ponúknuté miesto námestníka ministra zdravotníctva. O pol druha roka podal demisiu a opäť sa predieral do vojenského a zahraničnopolitického úradu. Obsadil funkciu prezidentovho pomocníka pre plánovanie Studenej vojny. V prezidentovej vymenúvacej listine sa uvádza: „Prislúcha vám zúčastňovať sa na schôdzach vlády, Rady národnej bezpečnosti, Rady pre zahraničnú hospodársku politiku a Rady pre koordináciu operácií“. Z tohoto vyplýva, že Rockefeller získal prístup do všetkých základných strategicky významných štátnych riadiacich orgánov. Rockefellerovi životopisci poznamenávajú, že Nelsonova nová funkcia sa rovnala ministerskému úradu. No v skutočnosti dostal sa Nelson ešte vyššie, lebo nie všetci ministri mali prístup do „svätyne“ Rady národnej bezpečnosti. Nelsonov úrad zamestnával sto ľudí, ktorých hlavnou úlohou bolo plánovanie zahraničnej antikomunistickej stratégie.

 

Vojnové doláre a OSN 

Spojené štáty Americké stále dlho bokom od vojnového konfliktu, no výroba v zbrojárskom priemysle dosiahla gigantický rozmach. Americké prístavy pravidelne opúšťali veľké konvoje s nákladmi pre Spojencov. Zbrojársky priemysel nadobúdal každým dňom čoraz väčší význam. Zbrojenie pohlcovalo obrovské množstvá surovín. Americké zásoby už nestačili - Latinská Amerika mala však nevyčerpateľné zdroje. To vedel Nelson lepšie než ktokoľvek iný. Rockefellerov výbor dostal od Rady národnej bezpečnosti súhlas, aby s väčšinou latinskoamerických krajín uzavrel päťročnú dohodu. Dohoda sa týkala nákupu všetkých dôležitých surovín podľa vopred stanovených cien. Bola to veľmi dôležitá akcia. Ňou si Spojené štáty pripútali hospodárstvo západnej pologule. V čase tohto úspechu však hrozilo, že očakávaná recesia zbrojárskeho priemyslu – ohlásená koncom Druhej svetovej vojny – diplomatický úspech Nelsona Rockefellera zatieni.

 

Členovia protihitlerovskej koalície vyhlasovali, že sa rozhodli skončiť vojnu, skončiť s fašizmom a zabezpečiť spravodlivý a demokratický mier pre celý svet. V pozadí však už vtedy vystupovali sily, ktoré si nadchádzajúce mierové usporiadanie sveta predstavovali celkom inak. Na čele týchto síl stál finančný kapitál zbrojných podnikov. Hovorcom krídla amerických „jastrabov“ sa stal pochopiteľne Nelson Rockefeller. Otvorený protisovietsky kurz by bol v tom čase neuspel. Preto rozvoju spolupráce so Sovietskym zväzom prekážal Rockefeller zákulisným spôsobom. Námestník štátneho tajomníka vedel, kde a ako má zasiahnuť. Po niekoľkých rokoch časopis Newsweek nazval Nelsona „generálom studenej vojny“.

Medzi najdôležitejšie problémy povojnového usporiadania sveta patrilo utvorenie novej medzinárodnej organizácie, ktorá by nahradila skompromitovanú Spoločnosť národov. Rockefellerovci sa o tento problém zaujímali už dávno. Starostlivo sledovali všetky rokovania a záležalo im na tom, kde a na akých princípoch sa utvorí nová organizácia. Rockefellerovci v tajnosti financovali činnosť americkej Asociácie na podporu Spoločnosti národov založenej dávno pred vojnou. Asociácia neskôr ovplyvnila vstup Spojených štátov do Organizácie Spojených národov.

Presviedčal prezidenta, že Spojené štáty musia bez meškania utvoriť vojenskopolitický blok amerických štátov. Návrh motivoval Nelson starostlivosťou o bezpečnosť západnej pologule a tým, že túto oblasť „musia riadiť Spojené štáty“. Na Nelsonov podnet začiatkom roku 1945 zvolali panamerickú konferenciu, ktorá razila cestu studenej vojne. V čase, keď sa šéfovia vlád radili na Jalte, v San Franciscu sa pripravovala konferencia OSN, sa vo Washingtone horúčkovito rokovalo s latinskoamerickými diplomatmi o potrebe „konštituovať“ medziamerickú solidaritu. Podľa zámerov stratégov studenej vojny mala sa táto solidarita stať spoľahlivým prostriedkom americkej politiky v OSN.

Dialo sa to v čase pochodu Červenej armády naprieč Európskym kontinentom, Stalin prekresľoval mapu sveta a tomu sa nemohli americkí priemyselníci nečinne prizerať. Ľud vnímal Sovietov ako hrdinov, konečná fáza Veľkej vlasteneckej vojny vrcholila vztýčeným Sovietskej vlajky na budove zničeného Ríšskeho snemu a nemávidený Hitler bol porazený. Na jar 1945 si to ešte všetci priemyselníci uvedomovali a preto členovia americkej delegácie v Chapultepeku odmietali prijať akékoľvek stanoviská, ktoré by znevážili spoločný boj proti fašizmu.

Antisovietske sily tak pripravovali revíziu americkej politiky v tichosti a Rockefeller stál na čele týchto síl. Postoj, ktorý na konferencii zaujal, a rezolúcie prijaté na mexickej konferencii boli v takom rozpore s deklaráciami o povojnovej spolupráci medzi členmi protifašistickej koalície, že vyvolali kritiku americkej tlače a Kongres nariadil osobitné vyšetrovanie. Nelsona obvinili, že viedol „profašistickú a protisovietsku“ politiku. 12. apríla 1945 Roosevelt zomrel a prezidentom sa stal Harry Truman. Vyhlásil, že bude pokračovať v doterajšom kurze. V skutočnosti hneď začal revidovať politiku zosnulého prezidenta. Už o niekoľko dní po nástupe do úradu Truman povedal jednému americkému diplomatovi: „Keď sa Rusi s nami nechcú spojiť, nech idú dočerta.“ Nelsonov program slávil úspech a on samotný obhájil pozíciu „generála Studenej vojny“, na prospech zbrojného priemyslu.

 

Návrh, ktorý konferencii predložila sovietska delegácia, predpokladal možnosť utvorenia blokov iba v prípade agresie zo strany bývalých mocností osi a ich satelitov. O tejto veci sa hovorilo v článku 51. Sovietsky návrh spočiatku nevyvolával námietky. Rockefeller však pokladal takúto formuláciu za neuspokojivú. Keď sa mu nepodarilo presvedčiť Stettiniusa, obrátil sa na senátora Vandenberga, člena americkej delegácie a jedného z vodcov republikánskej strany v Kongrese. Vandenbergovi sa pripisujú slová: „Všetko, čo Rockefeller chce, je O. K.“ Spoločne neskôr formulovali list určený Stettiniusovi, v ktorom vplyvný kongresman žiadal zmenu článku 51. Ak sa nezmení, varoval Vandenberg, senát neschváli vstup Spojených štátov do OSN. Vyhrážka zaúčinkovala. Vláda Spojených štátov si totižto neželala zopakovať krach so vstupom USA do Spoločnosti národov. Práve odvolaním sa na článok 51 Charty OSN zdôvodňoval neskôr Dulles a ďalší americkí politici opodstatnenosť vzniku Severoatlantického paktu a iných protisovietskych blokov.

 

Pri zakladaní Organizácie Spojených národov veľký význam nadobudla aj otázka umiestnenia tejto medzinárodnej organizácie. Vybrali New York. Spojené štáty mali na tom veľký záujem. Sídlom svetovej organizácie sa malo stať mesto, ktoré si získalo slávu ako pevnosť finančného kapitálu USA. John D. Rockefeller II. navrhol svoj variant - kúpiť pozemok v Manhattane na brehu East River a darovať ho OSN. Pozemok si už obhliadol, rokoval s jeho majiteľom, dohodol sa na cene a podpísal aj kúpnu zmluvu. Tentoraz sa Rocefellerov návrh prijal. Nelson triumfoval. Celá akcia sa skončila úspešne a rezidencia Organizácie Spojených národov ostala v New Yorku. Budovu OSN postavili pod vedením architekta Harrisona, tvorcu Rockefellerovho centra. Za pozemok, na ktorom budova stojí, dali Rockefellerovci osem a pol milióna dolárov.

 

Nelson Rockefeller úspešne kandidovala na funkciu guvernéra štátu New York, no v roku 1960 neprešiel straníckymi primárkami. V prezidentských voľbách bol porazený aj jeho protikandidát Richard Nixon, prezidentom sa stal John F. Kennedy.

 

Obrázok

 

 

Rockefeller - Súčasnosť 

Dvesto dedičom Johna D. Rockefellera prináleží majetok v hodnote vyše šesť miliárd dolárov. Jadrom rockefellerovského impéria je ropná spoločnosť Exxon Mobil, nástupkyňa Standard Oilu, a jedna z najväčších bánk v USA Chase Manhattan Bank. Priemyselno-finančné záujmy rodiny sú zastúpené po celom svete. Má značný vplyv na politický život v USA, na voľbu prezidenta a členov Kongresu. Prostredníctvom nadácie The Rockefeller Brothers Fund (Fond bratov Rockefellerovcov), založenej v roku 1940, prerozdelila rodina asi 580 miliónov USD v mnohých krajinách sveta. 

 

Obrázok

 

 

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie.

 

 

 

 

 Poz.:

 

 

 

Aaron Russo about Rockefellers (cz subtitles)