Choď na obsah Choď na menu
 


Po roku 89

25. 8. 2012

zdroj: http://tadesco.cz/alexandra-dubceka-musela-nova-nastupujici-garda-zlikvidovat/

Alexandra Dubčeka musela nová nastupující „garda“ zlikvidovat…..

…..ptáte se proč? Je to jednoduché. Nedovolil by rozkrást celé Československo, tak jak se to právě pod taktovkou USA stalo. O likvidaci identity lidí věděl také dopředu….

06:54

 

Proč komunisti zvolili Havla? Šel jim na ruku. Kdyby byla přímá volba, vyhrál by můj otec. Překážel, nenechal by takhle rozebrat hospodářství, říká syn Alexandra Dubčeka

 

Lékař a syn Alexandra Dubčeka Pavol vzpomíná na návrat svého otce do politiky a prozrazuje, že Václav Havel byl do funkce prezidenta zvolen radikálními komunisty. „Pokud by ve stejné době proběhla přímá volba, lidé by zvolili právě Alexandra Dubčeka.“

V listopadu 1989 přišla sametová revoluce, vašeho otce rehabilitovali, pozvali jej do Prahy. Víme ale, že než šel do Prahy, rozhodl se vystoupit veřejně po více než 20 letech nejprve v Bratislavě…

 

Nevím, kdo otce tehdy zavolal. Podle něj u nás došlo k pozitivní změně, ale současně též věděl, že mnoho lidí u nás nebylo tehdy po listopadu 1989 spokojeno s vývojem. Otec lidi nezradil, neodešel ven, byl při tom. I pro mě to bylo pozitivní.

Co jste mu tehdy jako synové říkali, když se začalo mluvit o jeho návratu do politiky? Neměli jste z toho obavy? Přeci jen uběhlo víc než 20 let, kdy byl politicky aktivní…

Nemluvili jsme s ním o tom. Chtěl být jednoduše součástí nové politiky a snažil se, aby vývoj byl pro občana pozitivní. Šel do toho s dobrou vůlí. Ve všech postkomunistických státech se udály prudké změny a zejména majetek tehdy dost dráždil. Jemu ale šlo vždy o dobro občana, ne o majetky.

Dne 23. listopadu 1989 otec poprvé vystoupil na bratislavském náměstí SNP před stotisícovým davem, který ho tehdy bouřlivě přivítal a křičel „Dubček na Hrad“! Bylo to tehdy na místě? Cítil se na to?

Otec nikdy nedělal funkce pro svůj prospěch, aby seděl v nějakém sametovém křesle a bral z toho všechny možné výhody. Nikdy mu nešlo o funkce, dělal politiku proto, aby byl užitečný. Otce i proto někteří považovali za naivního, jiní se ho zase báli a tajně ho nenáviděli. Dokonce ještě v době, kdy Brežněva v Moskvě přemlouval, že tu nastupuje jiná éra a politika by se měla změnit, tak v té době, kdyby tak hodně toužil po funkci a chtěl by být na vrcholu, stačilo, aby se s ním objal a nic by se tu nezměnilo.

 

 

O pár dní později přišlo i vystoupení v Praze na Letenské pláni před přibližně milionem lidí. I tehdy se ještě mluvilo o tom, že váš otec by měl nastoupit po Gustávu Husákovi do funkce prezidenta… Jak to on sám vnímal? Prý mu později štáb intenzivně připravoval i volební prezidentskou kampaň…

O žádné kampani nevím. Lidé sice to křičeli, ale tehdejší politická scéna rozhodla jinak. Radikální komunisté, kteří tam ještě byli, už měli vybraného kandidáta. Je třeba se podívat na to, kdo koho tehdy volil, že prezidenta volil parlament, jaký to tehdy byl parlament a proč zvolili toho, koho zvolili… Jaký cíl za tím byl? Řeknu to úplně narovinu. Můj otec by nedovolil takto rozebrat národní hospodářství. Velké strategické podniky přešly do privatizace, ale podle otce se mělo národní hospodářství rozdělit tak, aby podniky, které byly prosperující, vedl management, který je k té prosperitě dovedl. Teda ne nějací privatizéři, ale ti, kteří ty podniky k prosperitě dovedli. Jenže to se u nás nestalo.

Nakonec se tedy v prosinci 1989 stal prezidentem Václav Havel, který ale tehdy sám tvrdil, že je to jen dočasné, do prvních svobodných a demokratických voleb, tedy do června 1990. Otec se stal předsedou Federálního shromáždění. Dohoda tehdy byla jasná – po volbách měl být prezidentem váš otec… Nakonec se politické dohody nedodržely… Kdo je porušil? Jak jste to vnímal? Jak to vnímal váš otec? Prý si i poplakal…

Ještě jednou to zopakuji. Podívejte se na složení, kdo koho volil. Havla v podstatě zvolili normalizační komunisti. Proč ho zvolili? Proč se tito komunisté Dubčeka báli? … Vybrali někoho, kdo jim šel „na ruku“. Můj otec plakal jedině tehdy, když měl z něčeho radost. Kdyby toužil po funkci, zopakuji to ještě jednou: „ťapli by si s Brežněvem a tady by se nikdo ani nepohnul…“ Ale neudělal to. Kdyby tedy skutečně toužil po funkci a po moci, tak nemusel podporovat malou sociální demokracii, ale mohl sedět v Praze.

Nepovažoval to celé otec za podraz?

V politice jsou samozřejmě podrazy. Vždyť už jednou jej podrazili, když bylo hlasování v parlamentu. Kdyby byla přímá volba už tehdy, tak byl prezidentem můj otec a ne Havel. To se tehdy vědělo…

Jak potom otec snášel novou roli předsedy parlamentu?

Zodpovědně. Tehdy jsme jej i jako rodina poměrně málo vídali doma, protože on nebyl žádný aparátčík, ale žil i s novou funkcí, neboť chtěl být užitečný.

Po volbách v červnu 1992 už byl otec v čele sociální demokracie na Slovensku a už nebyl předsedou Federálního shromáždění, tím se stal Michal Kováč. Byl už tehdy smířen s tím, že zanikne společný stát? Jak to vnímal?

Protože myšlenky sociální demokracie mu byly vždy velmi blízké, nesoustředil se už na vysoké funkce, ale rozhodl se posílit postavení sociální demokracie. Otec byl samozřejmě smířen s tím, že se rozdělíme, ale tehdy mi řekl: „To je předčasné, Palko, neboť Slovensko na to ještě není zdaleka dobře připravené…“ Bylo jasné, že Slováci toužili po samostatném státě, ale tak, jak jsme si měli lépe připravit vstup do EU, tak jsme si měli lépe připravit i samostatnost.

TRAGICKÁ NEHODA A SMRT

Jak vzpomínáte na 1. září 1992? Proč se tehdy rozhodl pro cestu do Prahy? SNR se tehdy přeci zabývala důležitou debatou o Ústavě SR…

Nepamatuji si přesně, jak to bylo a proč tehdy jel do Prahy.

Tehdy se stala dopravní nehoda, při které se váš otec vážně zranil. Byla to podle vás náhoda? Auto totiž nebylo jeho služební, ani řidič a ochranka Ján Rezník – otec tehdy dostal BMW 535i jako náhradní vozidlo od tehdejšího předsedy FZ ČSR Michala Kováče. Mimochodem tím řidičem byl ten samý Ján Rezník, který vynášel v roce 1990 registrační svazky bývalé StB z bývalé Tisovy vily v Trenčíně, z kterých tehdy „zmizelo“ šest stran, mezi nimi i ta, na které figuroval kandidát tajné spolupráce „Doktor“, nasazený v čase normalizace na vašeho otce. Podle vás „náhoda“?

Kdyby někdo chtěl hodně pátrat a analyzovat, proč se to celé stalo tak, jak se to stalo, mohl to už dávno udělat. Otec byl po nehodě při plném vědomí jeden a půl měsíce, tak se páni vyšetřovatelé mohli tímto mnohem intenzivněji zaobírat.

Vy jste tehdy velmi tvrdě kritizoval zdravotnické pracovníky, že otce odvezli do Prahy na Homolku a ne do Brna. Proč?

Protože to pracoviště v Praze na Homolce zdaleka nemělo takové vybavení jako specializované neurochirurgické pracoviště v Brně. Trval jsem na jeho převozu do Brna nebo případně do Bratislavy, ale v Praze to mohutně blokovali.

Proč tehdy nerespektovali vaše přání?

Protože tehdejší ředitel v Praze tvrdil, že otec není schopný převozu, a já jsem čekal na rozhodnutí otce, a otec váhal.

Ale vy jste lékař – chirurg. Vaše stanovisko přeci měli vážně respektovat…

Neměli mě tam rádi…

Ale názor otce měli přeci respektovat…

Otec nebyl rozhodnutý, stále mu tam někdo „mazal med pod nos“….

Bylo to zranění páteře natolik vážné, aby bránilo převozu?

Pokud nebyli v Praze na Homolce natolik odborně připraveni a nechtěli dovolit ani převoz, tak mohli aspoň přizvat a zavolat své kolegy z Brna a stabilizovat otcovi páteř. Bez stabilizace takovéto zlomeniny totiž dochází ke komplikacím. To neudělali. Navíc nerozumím tomu, proč to vozidlo nedali odborně prověřit, obhlédnout, vyšetřit a posoudit i odborníky automobilky BMW z Bavorska. Ti o to vysloveně žádali, ale nevyhovělo se jim.

Nehodu dodnes pořádně nevyšetřili. Netrval jste už tehdy na tom, aby ji vyšetřili do důsledků? Proč se tak nestalo?

My jsme přeci byli jako rodina na jednání soudu v Českých Budějovicích, ale věci podle nich byly „jasné“. Soud rozhodl dvakrát, že to byla jasná nehoda, odborníci z ČVUT řekli, že příčinou nehody byl smyk. Nikdy to přitom nebylo důsledně a pořádně vyšetřeno… A optám se jinak? Jak je možné, že dodnes nevyšetřili ani smrt Olofa Palmeho či Johna Fitzgeralda Kennedyho? Nebo jiných politiků?

Nehodu provázely i jiné podivné okolnosti, například to, že z místa nehody „zmizela“ otcova aktovka, která se „objevila“ až po několika dnech. Říká se, že v ní měl důležité dokumenty týkající se jeho chystaného svědectví do Moskvy, kde měl vypovídat v otázce invaze spojeneckých vojsk v srpnu 1968 do Československa, kromě jiného i o úloze KGB v této události…

Aktovku přinesli rodině až s odstupem času… Ten vpád byl nejasný? Proč si někdo myslí, že za vše mohou Rusové nebo KGB? A co ti naši, kteří šli a jdou po majetku?

Ale v ten samý den, jako havaroval váš otec, zabili ve Varšavě za dosud nevyšetřených okolností polského premiéra Piotra Jaroszewicza i s manželkou, který též měl jít vypovídat do Moskvy jako korunní svěděk k vpádu spojeneckých vojsk. I to je náhoda?

Na tuto otázku vám neumím zodpovědně odpovědět.

Připouštíte, že KGB mohlo být za smrtí vašeho otce?

Nic takového nepřipouštím. KGB rozhodla, že otec bude ležet na Homolce a ne v Traumatologickém ústavu v Brně, který se takovýmito stavy zaobírá a dokonce je to blíže? A že já k němu téměř nebudu mít přístup?

A kdo to podle vás takto „organizoval“, že otce odmítli převézt z Prahy jinam, že vy jste téměř k němu neměl přístup? Bývalí estébáci?

(bez odpovědi)

Případ havárie vašeho otce odložili v roce 2000 ad acta… Smířil jste se s tím?

Ne. Myslím si, že v té době už měli politici celkem jiné starosti, než se starat o nějaké nedořešené případy… Mně se principiálně nelíbila otcova léčba, to jeho držení na Homolce, to, že mě za ním nechtěli pouštět, že nechtěli akceptovat ani nabídku lékařů z Brna, Bratislavy, z Bologne, aby ho převezli a léčili tam. Navíc otec lékařům z Prahy důvěřoval a věřil, že mu pomohou. Později se však jeho stav zhoršil natolik, že komplikacím ze zranění páteře a poškozením míchy podlehl. 7. 11. 1992.

Komu podle vás váš otec překážel? Komu byl nepohodlný a nebezpečný?

Politikům. V tomto státě byly ve hře obrovské majetky. A můj otec nebyl zastáncem toho, aby se tyto majetky pouze tak rozházely a rozkradly.

Mohl být nepohodlný případně i proto, že měl velké šance stát se slovenským prezidentem? Podporu a šance se jím stát měl v té době určitě největší…

Nevím o tom, že by se chtěl stát slovenským prezidentem. Nikdy jsme na toto téma nemluvili.

Váš otec zůstal i dnes jedním z nejznámějších Slováků v historii, ale mladí, dnešní žáci a studenti skoro nevědí, kým byl. Myslíte si, že dějiny, historici a tvůrci učebnic dějepisu nějak vědomě „zapomínají“ na vašeho otce?

Tady je problém jiný, ne Dubček. Tady někteří mladí lidé nejsou intenzivně vedeni k poznání národní historie, nevědí, co je to Bradlo, kdo to byl Milan Rastislav Štefánik, nechápou význam obrovských národních střetnutí na Děvíně a jinde. Nebo je chyba v tom, že společnost se stala konzumní?

Kde je tedy chyba?

Myslím si, že po listopadu 1989 se utvořil takový prostor pro chamtivost, že podobné symboliky jako národní hrdost či identita se zdají být směšné. Tady jde o to: „utrhni, co můžeš…“ Jinde v okolí je to jinak. Byl jsem u sousedů v Rakousku a tam i v těch malých vesničkách lidi zajímá každá maličkost. My jsme v tomto nějak „oploštěli“ a otupěli. Proto bych neřekl, že to je problém Dubček. Můj otec zásadně uznával tradice a symboliky, pravidelně chodil na výstup na Rysy, na Rokoš, na Kriváň. Problém je v něčem jiném. Jaké hodnoty se tady dnes dávají do popředí.

Jak vnímáte současný vývoj dvou samostatných států? Líbil by se takovýto vývoj i Vašemu otci?

Existence dvou samostatných států by mu určitě nepřekážela, ale to, co už jsem vzpomněl – ta chybějící identita či výchova mladých lidí i k jiným hodnotám než materiálním, to jsou podle mě o mnoho vážnější nedostatky. Navíc si myslím, že ještě i dnes u nás existuje mnoho lidí, kteří nenávidí mého otce. Neboť by se tím odhalila jejich pravá tvář, kdyby se na ně ukázalo. V poslední době se však setkávám s čím dál větším počtem běžných lidí, i mladých, kteří si mého otce váží. A to je pro něho ta nejlepší odměna, i když už není mezi námi. http://www.parlamentnilisty.cz/arena/rozhovory/Proc-komunisti-zvolili-Havla-Sel-jim-na-ruku-Kdyby-byla-prima-volba-vyhral-by-muj-otec-Prekazel-nenechal-by-takhle-rozebrat-hospodarstvi-rika-syn-Alexandra-Dubceka-392703

MUDr. Pavol Dubček, syn Alexandra

 

 

 

 

zdroj: www.chelemendik.sk

 "Nemusíš súhlasiť, ale môžeš si prečítať" - TENTO TEXT SME DOSTALI MAILOM

  Vložené 27. Júl 2012

 

Vitajte na necenzurovanom blogu!
Nemusíš súhlasiť, ale môžeš si prečítať.
Môžeš to hneď deletovať (slovensky: vymazať), alebo doplniť a poslať ďalšiemu.

Kto vybudoval školské budovy s telocvičňami a ihriskami?
Kto zabezpečil naozaj bezplatné školstvo na všetkých stupňoch?
Kto vybudoval pionierske domy a staral sa o aktivity mládeže vo voľnom čase?
Kto postavil rekreačné zariadenia?
Kto postavil zimné štadióny na hokej, futbalové štadióny, športové haly,
plavárne a iné športové zariadenia?
Kto vybudoval bezprašné cesty tak, aby bolo spojenie do každej dediny?
Kto vybudoval železničné trate, kto ich elektrifikoval?
Kto zabezpečil lacné spojenie do každej dediny od rána do polnoci?
Kto poskytoval zľavy na dopravu pre študentov a pracujúcich?
Kto elektrifikoval krajinu?
Kto nastaval vodné a tepelné elektrárne?
Kto plynofikoval krajinu?
Kto postavil fabriky v každom meste?
Kto vybudoval poľnohospodárske družstvá vo väčšine dedín a miest?
Kto nastaval smiešne králikárne pre ľudí, čo dnes majú hodnotu miliónov? – tu by som nesúhlasila, nemajú takú hodnotu, len sú predražené (ale zase kapitál.)
Kto umožnil bývať mladým rodinám v lacných nájomných bytoch?
Kto zabezpečil, že veci pre malé deti boli za smiešne nízke ceny?
Kto zabezpečil, že neboli bezdomovci?
Kto zabezpečil, že ľudia zarábali toľko, aby každý mohol vyžiť?
Kto dával nenávratné pôžičky rodinám na kúpu zaradení a stavbu rodinných domov?
Kto vybudoval v obciach vodovody, reguláciu potokov?
Kto vybudoval aj vo väčších obciach kiná, knižnice, kultúrne domy, požiarne zbrojnice, obchody?
Kto dokázal mobilizovať ľudí, aby zveľaďovali svoje obce bez nároku na odmenu?
Kto dokázal dať prácu všetkým svojim občanom?
Kto poskytol mladým rodinám nenávratné mladomanželské pôžičky?
Kto zabezpečil bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých?
Kto poskytoval pracujúcim rekreácie na zotavenie zadarmo?
Kto postavil nemocnice a zdravotnícke strediská?
Kto vybudoval telekomunikačné systémy, rozhlasové a televízne vysielanie?
Kto zabezpečil, že ľudia sa nebáli chodiť v noci po mestách a dedinách a cítili sa bezpečne?
Kto zabezpečil, že všetci cigáni museli chodiť do zamestnania?
Kto zabezpečil, že keď do roboty nechodili, nedostali výplatu ani rodinné príplatky?

Je veľa otázok, ktoré by bolo treba doplniť, ale nie je to až také dôležité.
Treba však pripomenúť, za akých podmienok sa všetko dialo.
Socializmus začínal v krajine zdevastovanej vojnou, kde bolo zničená či poškodená väčšina infraštruktúry.
Neexistovala pomoc zo zahraničia, ba naopak. Západné štáty robili všetko možné, aby brzdili hospodársky rast našej krajiny. USA vstúpilo do vojny v Európe, Ázii a Afrike, čím ju „povýšilo“ na svetovú len preto, aby na nej zarobilo.
Krajina sa musela trápiť aj s vnútorným nepriateľom, ktorý sa snažil zvnútra škodiť – pozrime sa na to, koľko ľudí sa dnes hlási k tomu, že aktívne bojovali proti bývalému režimu.
Všetko sa budovalo bez veľkých zahraničných investícií, bez pomoci z Eurofondov, z ktorých 40 % rozkradnú politici a my ich musíme potom vracať.
Napriek všetkému krajina napredovala, hospodársky rástla a nehrozil jej krach, ako nás dnes strašia novodobí politici.
Čo dokázal kapitalizmus so slušne vybudovanou krajinou, môže vidieť každý. Len porovnanie nemôže urobiť každý.
Študenti, ktorí roku 1989 mali 18 – 22 rokov, majú dnes 40 – 45 rokov. Takže generácia do 45 rokov nevie porovnávať a ľahko sa im vtĺka aj nepravda do hlavy.
Cigáni, ktorí sa narodili po roku 1989, majú dnes viac ako dvadsať rokov, nikdy nepracovali a ani nikoho pracovať nevideli. Jediné čo vedia, je ísť raz za mesiac na úrad po peniaze, ktoré im kapitalizmus vypláca zadarmo z peňazí ľudí, ktorí poctivo pracujú.
Poctivo pracujúci ľudia sú vykorisťovaní zamestnávateľom a kapitalistickým štátom okrádaní.
Socialistický štát Vám bral z hrubej mzdy 20 %. Za to ste mali zabezpečené.
1. Bezplatné školstvo od materskej až po vysokú školu
2. Bezplatnú zdravotnú starostlivosť až po akúkoľvek operáciu (za recept sa doplácalo 1 korunu!)
3. Zabezpečený príjem v dôchodkovom veku a dôstojnú starobu
4. Lacné ceny potravín, dopravy, služieb, energií…atď

Kapitalistický štát Vám berie z hrubej mzdy 50 %. Za to nemáte NIČ. (Okrem cigánov).

Chcete vedieť ceny za socializmu v československých korunách?
1 liter plnotučného mlieka 1,80 Kčs
1 liter benzínu 95 oktánový 2,20 Kčs
1 chlieb 3,00 Kčs
1 rožok 0,10 Kčs
0,5 litra piva 12 st. 1,80 Kčs
1 lístok na MHD 1,00 Kčs
Nájomné za 3 izbový byt vrátene energií 300,00 Kčs
Auto Lada 65.000,00 Kčs
Splátka úveru mesačne 100,00 Kčs
Mladomanželská pôžička na zariadenie bytu (30.000) nenávratná
(V cenách za zariadenie sa zariadil byt kompletne, vrátane spotrebičov)
Ak ste chceli získať byť, stačilo podpísať na 10 rokov pracovnú zmluvu so svojím zamestnávateľom, vstúpiť do bytového družstva za podiel 600,00 Kčs alebo podať žiadosť na Mestský úrad, kde Vám pridelili byt do troch rokov zadarmo.
Dom ste si postavili za 150.000,00 Kčs.
Priemerná mzda za socializmu v r. 1989 bola 3.142,00 Kčs
Nástupný plat stredoškoláka (každého) 1.300,00 Kčs
Nástupný plat vysokoškoláka (každého) 1.800,00 Kčs
Výška dôchodku bola 65 % z dosiahnutej mzdy za posledných odpracovaných 5 rokov.
Toto všetko ste dostali za odrobených 42,5 pracovných hodín týždenne (170 mesačne).
Ak si zoberiete kalkulačku, ľahko si spočítate výšku životnej úrovne ľudí vtedy a teraz.
Politici štát nerozkrádali ako teraz. Peniaze nekapali v bezodných studniach a súkromných vreckách bez toho, aby bol niekto potrestaní.
Čo bolo za socializmu zlé?
Nemohli ste svojvoľne cestovať po svete a politická perzekúcia! Nič iné.

Skupina okolo 45 ročných potom verí kresťanovi Figeľovi a nie len jemu, ktorý tvrdí s tvárou neomylného svätca, že socializmus nikdy nepriniesol nič dobré a odkazuje ich na grécky príklad. Grécky systém nemá nič spoločné so socializmom. Oni štát doslova prežrali a keby tam neboli nemecké a francúzske banky, už dávno skrachuje a neskladáme sa cez Grékov Nemcom a Francúzom všetci.
Sv. Fígeľ to môže robiť. On sa vyspovedá a všetko je vyriešené. Napokon, veď on neklame. Možno sa práve zbožne modlí v čase, keď z televízie znie jeho klamstvo, lebo nič nevie o diamantovej bani v Juhoafrickej republike, ktoré kúpilo Slovensko, ale kto ho vlastní vie aj  on veľmi dobre. Alebo iný debil, čo schválil a dokonca obhájil, že snom každého Slováka je, keď Slovensko kúpi a bude vlastniť voľakde v prdelákovciach dno mora.

Sv. Fígeľ vie, čím sa líši socializmus od kapitalizmu. Líši sa vlastníctvom výrobných  prostriedkov. V socializme patria tým, ktorí na nich pracujú – spoločnosti, štátu. To bolo u nás do roku 1989. V Grécku nie je socializmus, v Grécku je kapitalizmus. Je to zriadenie, kde sa nenažratí politici a bohatí snažia dostať k moci a k osobným majetkom.  Pre seba.                 Jedni sa nazývajú kresťanskými, druhí sociálnymi. Ak sa dostanú k moci tí sociálni, neznamená to, že je socializmus. Ani keď sa dostanú k moci kresťanské strany, neuplatnia sa v živote spoločnosti kresťanské princípy. Vždy platia len princípy najmocnejšie – sila peňazí, moc bohatstva jednotlivcov. Toto je vždy kapitalizmus.

Prečo sú ľudia v politike? Iba naivný hlupák môže uveriť, že sa chcú obetovať, aby sme sa my, obyčajní ľudia, mali dobre. Sú tam kvôli tomu, lebo túžia po bohatstve, po moci.
Môže sa dostať niekto do politiky bez peňazí? Áno, môže, ale len ako figúrka tých, čo majú peniaze, ktorí s ním robia, čo chcú.
Kto vlastní dnes médiá? Tlač, rozhlas, televíziu, reklamné agentúry. Predsa bohatí! Kde môže zaznieť pravda o tom, čo je socializmus a čo kapitalizmus? Predsa nikde.

Nemlčme, občania, hovorme mladým, že môže existovať svet, kde nemusia byť také priepastné rozdiely medzi tými, čo pracujú, a tým, čo špekuluje, že nie je hanba pracovať,            ale hanba a svinstvo je nezaplatiť tomu, čo pracuje.

Socializmus vraj nepriniesol nič dobré. Po roku 1989 máme tu nové veci:
nezamestnanosť, bezdomovcov, nehorázne platby v zdravotníctve, smiešne dôchodky, preplnené väznice, ale nie politických väzňov…. To je všetko to dobro, čo nám priniesol kapitalizmus.

Pred rokom 1945 bolo Slovensko zaostalým poľnohospodárskym štátom, za tri desaťročia po vojne sa zmenil na vyspelú priemyselnú a poľnohospodársku krajinu s obrovskou výstavbou obytných domov …..A čo je dnes, všetko je rozkradnuté a čo nie je, je v rukách zahraničného kapitálu, sme kolóniou, banánovou republikou, režiséri prevratu, ktorí stáli na tribúnach sú milionári a chudoba je zbedačená, štrngá kľúčmi ďalej, alebo už ich nemá……

Mimochodom, píšte si a dáme ruku do ohňa, že ak by neprišlo k novembru 1989 dnes by bol súdruh Fígeľ tajomníkom KV KSS v Košiciach, súdruh Dzurinda vedúcim ideologického oddelenia ÚV KSS, alebo dokonca v Prahe. Podobne Kaník, ten by bol v nomenklatúre ÚV KSS a šéfoval závodom v Partizánskom. Proste káder je vždy káder, za každého režimu.
Nerozumiem, kto kedy povedal, že demokratické zriadenia je to jediné a najsprávnejšie zriadenie ľudskej spoločnosti, ale viem, že je to nehorázna blbosť. Myslíme si, že právo voliť a byť voleným je najdôležitejšia potreba človeka. Stačí u nás zvoliť PENTU alebo J&T a oni si už poriadok v politických stranách urobia. To je demokracia, lebo je jedno, ktorá strana je pri koryte. Kde je tu právo na život, štúdium, zdravie, dôstojnú prácu a dôstojnú starobu. Všetci „tí“ demokrati si to dajú do ústavy, ale neurobia preto nič. Ak chcete žiť, byť zdravý, študovať, dožiť sa staroby a dôstojne si ju užiť, právo na to máte, ale musíte si to zaistiť sám. Buďte si istý, že akonáhle toto budete požadovať od kapitalistického štátu, obráti sa k Vám chrbtom a nechá Vás skapať.

A Slovensko vtedy? Sebestačné vo výrobe potravín, dnes väčšinu dováža druhotriedne a treťotriedne braky, čo v štátoch, v ktorých sa to vyrába nedávajú ani psom (prepáčte psy).
Pred rokom 1989 sa hovorilo o hospodárskom raste, stále väčšom a lepšom uspokojovaní potrieb pracujúcich, zvyšovaní platov, poľnohospodárskej sebestačnosti, energetickej sebestačnosti (elektrinu sme vyvážali!). Znižovaní cien potravín, energií, služieb.               Zvyšovaní životnej úrovne ľudí.
Po roku 1989 nič iné nepočuť. Iba, šetrenie, uťahovane opaskov, kríza, vyššie dane, zmrazenie platov, zmrazenie odmien, vraždy, samovraždy, okrádanie, lúpeže, neustále zvyšovanie cien potravín energií, služieb, rozkrádanie štátnych peňazí, ozdravenie verejných financií neznamená nič iné, ako zobrať viac peňazí ľuďom, čo poctivo pracujú.                           Každý vedel, aký bol príjem štátu a kam peniaze išli.
A Slovensko teraz? Na nič niet. Na školstvo, vedu, kultúru, zdravotníctvo, infraštruktúru…zabezpečenie práce pre všetkých, výstavbu domov, bytov dostupných pre každého. Nik nevie, kde tie miliardy miznú. Nesťažujú sa len politické strany.
Ako je to možné, že zamestnaná slobodná matka troch detí dostane na výplatu v čistom 560,00 Eur, ktorá žije v dvojizbovom byte, za ktorý platí mesačne 280,00 Eur a nikdy nezamestnaná cigánka so štyrmi deťmi v cigánskej kolónii, kde naplatí dane, odvoz smetí,               za vodu, elektrinu, kúrenie dostane každý mesiac 680,00 Eur? K tomu si prirátajte, že na tie dane, odvoz smetí, vodu, elektrinu a kúrenie sa jej každý mesiac skladáme my všetci!
Viete prečo? Lebo väčšina z nás sme chuji. Preto!

 

 

Nebyť Gorbačova, ktorý naletel kydom „COWBOJA“ Reagana o ríši zla, nezrušila by sa bipolarita sveta nažívajúceho v  skutočnom mieri. A takto jedinému svetovému policajtovi riadenému WJC narástli  krídla pre ovládanie a zotročenie ľudstva na zemi.

 

 

 

Pluralitná demokracia je najväčší židovský podvod, ktorý bol implantovaný aj do ČSFR a tým aj na Slovensko a je v skutočnosti anarchiou, lebo občan bol vyradený z účasti na riadení spoločnosti ako tomu bolo v socializme. A tak sa k moci tajne dostala luza disidentskej a eštebáckej zmesky schopná všetkého. Výsledok je známy, z vyspelého štátu podvodníci, diletanti  a zlodeji  vytvorili  zadĺženú  kolóniu s  ohrozením  života  vykorisťovanej väčšiny.

 

V tomto bezprávnom štáte je možná zmena iba vymýtením všetkých kriminálnych a politických  živlov, samozrejme bez účasti ozbrojených zložiek štátu, ktoré ich ochraňujú. A v tomto sa  musí  obyvateľstvo  tajne  zorganizovať a adekvátne  konať.

 

 

 

 

PREČO SA ŠTÁTY ZADLŽUJÚ?

Vložené 1. August 2012

Do úspešného prevratu v roku 89 nemalo Československo nijaký dlh. Prevažovali aktíva,                   a to v miliardách dolárov. Ďalšia nepochopiteľná vec – všetci ľudia mali prácu.                               Ústava garantovala právo na prácu. Príživníctvo bolo trestané. Práca bola právom, i povinnosťou. Pracovali aj poslanci. Za výkon funkcie mali symbolicky príplatok.                    Aj Boh  keď stvoril svet, pracoval. Na siedmy deň dal zatvoriť super a hypermarkety, a odpočíval.
Školy produkovali len také profesie, aké si vyžadovala spoločenská deľba práce.                  Plánovalo sa. Každý absolvent školy dostal umiestnenie, s platom, a niekedy aj s bytom. Zadarmo. Družstevný trojizbový byt sa dal splatiť za päť či sedem rokov, bez toho, aby sa rodina živila korienkami. Z mladomanželských pôžičiek sa dala zariadiť domácnosť .                Úrok bol symbolicky, a pri narodení dieťaťa sa odpisovalo z dlžnej čiastky. S demografickým vývojom sme nemali problémy. Odchod do dôchodku sa postupne mal znižovať. Rovnako i týždenná pracovná doba. V Bratislave sa pripravovala výstavba metra, federálna vláda už schválila rozpočet. MHD mala vstúpiť do experimentu: mala byť bezplatná. Rómsky problém nebol, naši Cigáni pracovali. Totalita.
Vysvetlenie je v princípe jednoduché: štát mal vlastný majetok, vlastné zdroje.              Nepotreboval tzv. zahraničných investorov, ani iných špekulantov typu Medzinárodný menový fond či Svetová banka. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci slúžila svojim členom, a pomáhala aj rozvojovým krajinám. Prevoditeľný rubeľ, ktorým sa platilo medzi štátmi RVHP, nepotreboval nijaké eurovaly. Vykorisťovanie, špekulácie a podvody boli trestným činom. Štát, majúc vlastný majetok, mohol financovať všetko: bol investorom, staviteľom, ochrancom, sponzorom, charitou (vtedy neznáme slová), všetkým. Požičiaval občanom                bez toho, aby hrozil exekútormi. Aby živil veľkú a rafinovanú skupinu parazitov.                          Tých sme poznali len zo západných, či starých filmov. Privatizáciou sa na úkor občanov obohatili jedinci, domáci či zahraniční. Aby to bolo beztrestné, papierové hlavy v parlamente k tomu schválili patričné zákony. Zločin na občanovi sa tak legalizoval. Nad tým všetkým sa vyvesil firemný nápis: sloboda a demokracia. Občan dostal do rúk nezrozumiteľné množstvo volebných lístkov, aby tak pravidelne potvrdzoval dosiahnutý stav. Kvantita nahradila kvalitu. Zločin si obliekol biely golier. Účelové svetre a čapice sa rýchlo upratali. Sociálne, v tom najširšom zmysle slova, sme sa novembrovým prevratom, vrátili do 19. storočia.                         Čakajú nás národnostné a sociálne konflikty, boj za elementárne ľudské práva, vojny a bieda.                      Úpadok Slovenska je už dnes aj geneticky. Lepšie si pozrite našu mládež, chlapcov i dievčatá. Obezita, neforemná chôdza i postavy. Slovenky, ako pekné ženy, sú minulosťou.                              Aj tu dobiehame neodolateľnú Ameriku. Bagety, hamburgery, kuracie mäso plné neznámych látok, podradné nealkoholické nápoje robia svoje. Kvalita potravín všeobecne je na úrovni výživových doplnkov pre mačky a psov.

Štát, ako naše milované Slovensko, je zadlžený, a bude sa zadlžovať naďalej. Rozdiely budú len v rozsahu a tempe. Terajší dlh nikdy nesplatíme. Dôvod je prostý: s chatrným vlastným majetkom si štát, aby mohol plniť svoje funkcie, musí požičiavať. Alebo zvyšovať dane. Alebo vyvlastniť tých, ktorí nás vyvlastnili. To posledné nehrozí. Zatiaľ. Preto sme v NATO, a s eurosľučkou na krku v Únii. Preto máme toľko nezávislých médií, expertov, súťaží a iných ohlupovadiel. Zisky von, chudoba doma.
Pravda, do nekonečna to nepôjde. Zatiaľ nikto nevie, ako to skončí. Prijateľné, a optimistické východisko je pravdepodobne vo vojne. Lebo aj na tejto katastrofe sa dá zarobiť. Pred vojnou, počas nej, i potom. Američania, keď chceli vytlačiť Španielov z Cuby , v Havane si potopili – oblečení do španielskych uniforiem – vlastnú loď. Nemeckí fašisti to zopakovali v poľských Gliwiciach. A pred nedávnom sa podobná cháska doviezla do Líbye.
Aký problém? Breivika v kravate pošleme Maďarom, alebo oni nám. To záleží len na tom, ako rozhodne nadnárodná finančná oligarchia. Úspešné klinické skúšky sa urobili v Juhoslávii, a robia sa permanentne. Haagský tribunál je len divadielko pre pozostalých. Kto neverí, dožije sa.
Prečo sme odovzdali naše banky a poisťovne z rúk štátu do zahraničia? Dali by ste svoju peňaženku niekomu cudziemu, aby vám v nej gazdoval? To neurobí ani nevzdelaný človek. To urobí len premyslený gauner. Slobodný a demokratický politik. Zadarmo? Ročne zo Slovenska vytečie smerom na Západ, len z bánk a poisťovní, niekoľko desiatok miliárd.            Naše ženy robia slúžky v Rakúsku, a čudujú sa aké sú tam platy a dôchodky. Akoby Rakúsko – Uhorsko nikdy nezaniklo. Slovenská sporiteľňa, niekdajšia najväčšia slovenská banka, živí rakúskych supermanov. Straka z Viedne už síce nesedí v Bratislave, ale vykrádanie funguje naďalej. Je snáď jasné kto mal záujem na odstránení plotov. Kto by starým Rakúšanom slobodne utieral zadky, keď nie, chudery slovenské ženy? Za pár nedôstojných grošov. Čo všetko pritom musia strpieť a robiť, vedia len ony. Aby tak bolo, najprv musíme Slovákov dostať do úbohého stavu. Zbaviť ich dôstojnosti a hrdosti A chudoba je ten najistejší spôsob. Poďakovať treba všetkým ponovembrovým politikom, poslancom a ministrom, ktorí nám tento zázrak tak nezištne zabezpečili. Až príde Deň potom, a ten príde, netreba na nich zabudnúť.Každý z nich si zaslúži, v mieste bydliska, veľký pomník. Nie na pamiatku, ale pre výstrahu. Americkí superboháči si z košických VSŽ každý rok vyvezú cez nenaše banky ďalšie desiatky miliárd. A takto si tu žijeme. A takto sme rozdali celý štátny majetok.                Otázka je, či ponovembroví politici to urobili plánovite, za peniaze, alebo len zo stupídnosti? Vláda odborníkov. Ale na čo?
Komu vlastne dlhujú štáty? Bankám? Finančným trhom? Kto je vlastne veriteľ, kde sídli,            aké má meno? Má vôbec nejakú tvár? Nie sú to tí istí gentlemani, ktorí dlhy štátov vyrábajú, primerane generujú, a zároveň nám vtĺkajú do našich slobodných hlavičiek návody na šetrenie? Naše vykorisťovanie je elegantné, v súlade so zákonom a navyše dobrovoľné. Dobrovoľne a s úsmevom serebrít si ho pravidelne volíme.
Súčasťou zadlžovania je aj zbrojná výroba. V každom štáte je inflačná. Z čisto ekonomického hľadiska ide o výrobu tovaru, ktorý si nekupuje občan, ale štát. Abstrahujeme od dôvodov. Štát tak vkladá do obehu inflačné, nekryté peniaze, potlačený papier. Spôsobov je viacero. Socialistický štát, napríklad, dal vytlačiť rovnaký objem peňazí, ako ho stála zbrojná výroba. Ako štát, a majiteľ v jednej osobe sa nepotreboval klamať.

Tam, kde vládne vojensko-priemyslový komplex, a diktuje finančná oligarchia, sa do obehu napumpujú nie len výrobné náklady, ale aj patričný zisk pre súkromné firmy. Inflácia tak dostáva nekontrolovateľný rozmer. Riešení je niekoľko. Najobľúbenejšie a osvedčené, že sa  v mene demokracie vyvolajú konflikty v iných častiach sveta. Aby bol dopyt po vojnovej produkcii. Tak sa časť inflačných peňazí vyvezie v raketách, bombách, zabíjaní a ničení. Zaplatí ju iný štát, peniazmi i životmi svojich nedemokratických občanov. Ak sa na takúto  hru nepristúpi dobrovoľne, zasadne OSN, nadácie, mimovládne organizácie a jedného dňa  vás dostanú.. A možno nie.
Kapitalizmus je darebácky režim. Tí, čo tvoria hodnoty, žijú z minimálnej mzdy. Dôchodcovia živoria, nedôstojný život majú deti z chudobných rodín, nezamestnaní a handicapovaní. V Česku je, podľa oficiálnych údajov, na hranici chudoby toľko ľudí koľko obyvateľov má Hradec Králové. Za Husáka sme takéto mestá, ba ani len uličky, nemali.
Bezdomovci a žobráci, abstrahujúc od príčin ich stavu, sú na okraji ľudskej spoločnosti.              Ani cirkev, plná lásky a božieho slova, im nepodá ruku. Je ako vždy v histórii, bezcitná a chamtivá. Naši blížni musia zahynúť na ulici, neraz v zime a takmer vždy opustení. A ak je život po živote, dúfam, že tam nestretnem nikoho z tých, koho som nevolil. A netúžim ani po ich voličoch.
Privatizéri, vlastníci nášho majetku, majitelia štátu v parlamentných a ministerských kuklách, ako aj servisné okolie, žijú nad pomery. Diferencovane, ale s náskokom. Aby tento zločinecký režim vyzeral ľudovo, vysmieva sa nám cez masku demokracie a slobody. Len ju strhnúť.  Kto sa ale prizná ako prvý?
Ficov kabinet ide znižovať výsluhové dôchodky, lebo je to jediný spôsob ako potrestať tých, čo slúžili vlasti. A vlasť už neexistuje. To, čo nám vydáva pasy, občianske preukazy, vyberá dane a tvári sa ako štát, je zúfalé združenie kryté našou nezodpovednosťou a naivitou.              Ústava je len zdrapom papiera. Buď je zdravotná starostlivosť bezplatná, alebo nie.                    Buď Ústava je najvyššou normou, alebo len dielom z vepeénkarskej realityšou.
Cirkev so svojimi obrovskými majetkami je v daňovom raji. Prenajíma, podniká a inkasuje. Ale dane neplatí. Nikto z pozemských politikov sa neodváži jej pripomenúť desať božích prikázaní. Ak by Kristus dnes zostúpil z nebies, opäť by ho vysmiali, a v slobodných voľbách, pre istotu aj s Pilátom, ukrižovali. A mám obavy, či by ešte chcel vstať z mŕtvych! Egoizmus, chamtivosť a bezohľadnosť, ktorú nám nežne vnútili, a na čom je postavený dnešný režim, môže vykoreniť len civilizačný zánik. Alebo zázrak: ľudia sa spamätajú a popravia, čo pokazili.
Možno ste pozerali priamy prenos z Václavského námestia v Prahe. Májovú demonštráciu zorganizovali odbory. Rečnilo sa, hromžilo sa, ale len jeden rečník sa odvážil použiť slovo kapitalizmus. Šéf odborov, na priamu i rečnícku otázku, či zhromaždenie má politický charakter, sa ohradil (božechráň): len sociálny. Tak im treba.
Triedni priatelia dávali v minulosti do takýchto zhromaždení strieľať. Možno limitne, možno nie, sa k osvedčenej metóde blížime. Bez ohľadu na to, či bratia Češi budú európskym lakmusovým papierikom, treba si nastaviť zrkadlo. A priznať, že samet bol omyl. Krokom vedľa, rovno do priepasti. Priznanie, aj pred sebou samotným, je vždy poľahčujúca okolnosť. Lebo historický úspech novembra 89 bol taký, ako v lotérii výhra lístku na plavbu Titanicom.

Jún 2012 PhDr. Michal Dieneš, CSc.

 

 

 

 

 

 

 Československo boloohaté, porovnajte:

Pozrime sa teda na tieto krádeže a výsledky ich hospodárenia v období ich štyridsaťročnej vlády. Kde nie je uvedené inak, znamená prvé číslo stav v r. 1948, druhé číslo stav v roku 1989.

Stav základných prostriedkov - 757 mld / 5 bil. 178 mld Kčs

Inštalovaný výkon elektrární - 2.625 MW / 21.670 MW

Výroba nákladných áut - 7.221 ks / 50.570 ks

Vyrobené párov obuvi - 64.378 / 120.289

Autobusová sieť - 44.047 km / 299.489 km

Letecká sieť - 18.685 km / 124.327 km

Telefónne prípojky - 386.000 / 4.132.000

Chov hovädzieho dobytka - 3.663.000 ks / 5.129.000 ks

Chov ošípaných - 3.242.000 ks / 7.498.000 ks

Zozbierané obilie - 4.768.000 t / 12.042.000 t

Divadla v stálom prevádzky - 60 / 88

Vydané knihy - 44.176 ks / 105.739 ks

Počet lôžok v ňom. na 1000 obyvateľov - 8,9 lôžka / 12,6 lôžka

Jeden lekár pripadol na - 1.158 obyv. / 270 obyvateľov

Zásobovanie pitnou vodou z verejných. zdrojov - 48,6% v r.1960 / 80% v r.1989

Napojenie domácností na verej. kanal. - 39,2% v r.1958 / 64,8% v r.1989

Odberatelia plynu - zanedbať. množ. / 2,7 mil domácno.

Priemer. dĺžka života - M 61,5 / 68 rokov - Ž 66,1 / 75,3 rokov

Za vlády jednej strany, v hrôze totalitného režimu, v biede a núdzi, politickom útlaku, neslobode, bez podielu cudzieho kapitálu, len z domácich zdrojov a s obmedzenou zahraničnej pomoci, pri úplnom vysporiadanie sa so znárodněnými zahraničnými majiteľovi po Únoru'48, pri spustené Železné opone a medzinárodnej blokáde, bez vrátenia celého zlatého pokladu a nesplatených vojnových reparáciách sa československým robotníkom, poľnohospodárom, vedcom, inžinierom, zamestnancom aj intelektuálom podarilo pri udržaní slušnej životnej úrovne a životných istôt naprostej väčšiny občanov vybudovať:

4 atómové, 23 tepelných a 26 vodných elektrární, takmer 400 km diaľnic, elektrifikácia železničnej trate, postaviť hutnícke, strojárske, chemické, potravinárske a iné podniky a továrne, zmodernizovať poľnohospodárske družstvá a dosiahnu takmer 100% sebestačnosti v základných komoditách, prevádzkovať flotilu námorných lodí , položiť stovky a tisíce kilometrov energovodů, plynovodov a ropovodov, zaviesť úplne nové výroby niklu, hliníka a umelých hmôt, postaviť a prevádzkovať jasle, škôlky, školy, odborné učilištia, polikliniky, nemocnice, kultúrne a spoločenské domy, športové štadióny, rekreačné strediská. Od základu bolo územie republiky pokryté TV signálom, nie síce ideálne, ale napriek tomu sa udržiavali kultúrne a historické pamiatky, podporovali sa divadelné a umelecké súbory a súbory ľudovej tvorivosti. Vybudovala sa podstatná časť pražského metra s 38 stanicami, obrovské prostriedky sa vynakladali na industrializáciu zaostalého Slovenska. Postavili sa stovky obytných sídlisk s 200.000 panelových domov a 1.200.000 byty, čo predstavuje 55% všetkých bytov a 30% všetkého bytového fondu. Dekréty na tieto byty sa odovzdávali rodinám bezplatne. V zbrani bola udržiavaná 200 tisícová armáda v mnohých desiatkach vojenských útvarov, 16 výcvikových priestoroch s 407 bojovými lietadlami, 101 vrtuľníkom, 4.585 tanky, 4.900 obrnenými transportérmi a BVP, 3.445 delami a raketomety a 77 zariadeniami odpaľovanie rakiet. Pre prípad vojny av rámci Civilnej obrany boli vybudované objekty, ktoré by dnes bolo úplne nemožné postaviť. A ešte zostalo dosť prostriedkov pre zahraničnú pomoc rozvojovým krajinám. Nízke platy boli vyvážené dotovanými cenami potravín, bývania, hromadnej dopravy, lekárskej starostlivosti, kultúry, umenia, športu a mnohých iného. Takéto prostriedky, také bohatstvo boli pracujúci schopní vytvoriť. Kam asi tieto prostriedky dnes plynú? Zahraničným majiteľom a domácim podnikateľom, zvyšok sa rozkrádať a prošustruje za zbytočnosti. Len na tých, ktorí ich svojou prácou vytvárajú, sa stále nedostáva. Preto sa im ešte z toho mála zoberie.

V roku 1989 mala SBČs k dispozícii 105 ton menového zlata v hodnote 15 - 17 miliárd Kčs, hotovosť vo výške 85 mld Kčs a žiadne vnútorné dlhy. Štátny dlh predstavoval iba 124,2 mld Kčs, v roku 1993 už 158,8 miliárd a tento rok astronomických 1.412.900.000.000 Sk! Ani za tisíc rokov sa nepodarí ho splatiť.
Tak sa budoval socializmus!

 

 

 

 

 

 

Pravda na Slovensku